Hoci rébus, s kým pôjde Most-Híd do volieb, nie je stále vyriešený, zdá sa, že jeho dni sú zrátané. Mohlo by sa zdať, že hlavnou príčinou neúspechu je postupná etnizácia strany, ktorá vyháňa z Mosta Slovákov.
No tá je iba dôsledkom. Príčinu tohto neutešeného stavu treba hľadať v minulosti. Všetko sa zvrtlo v okamihu, keď Most vstúpil do koalície so Smerom. Pri takom dominantnom partnerovi by stratil svoju tvár ktokoľvek (a to nie je iba prípad Slovenska, svoje o tom vedia menší koaliční partneri v Nemecku aj v Česku). Napokon Smer sa už v minulosti ukázal ako úspešný predátor – zlikvidoval koaličné HZDS a SNS a „povysával“ ich voličov.
Mostu-Híd patrí dvojnásobný primát. Bol to prvý pokus preklenúť etnickú priepasť medzi Slovákmi a Maďarmi a rovnako prvý pokus prepojiť dva dovtedy znepriatelené tábory: národno-populistický a liberálno-demokratický. Popritom netreba zabúdať, že nepôsobil trójsky kôň Budapešti. A to nie je málo.
Most je špecifický prípad. Smer jeho elektorát neprevzal, naopak, spojenectvo s ním naň pôsobilo odstredivo. Hoci sa nedá tvrdiť, že by Most urobil vyložené „prešľapy“ alebo neprijateľné kompromisy, získal nálepku bezcharakternej strany. Pritom sa zabúda na pôsobenie Lucie Žitňanskej v rezorte spravodlivosti (Až teraz sa ukázalo, že nebyť jej neodbytného postoja, kde by už dnes bola Jankovská!). No vzhľadom na to, že oveľa dôležitejšie je to, ako sa veci javia, než aké v skutočnosti naozaj sú, sa tohto biľagu Most nezbavil.
Na druhej strane parlamentné počty nepustia. Ak Bugár ešte pred voľbami hovoril, že jedinou alternatívou voči vláde Smeru je užšia spolupráca strán Most-Híd, Sieť a KDH, tak po tom, čo vo voľbách vybuchla Sieť a KDH sa do parlamentu ani nedostalo, veľa možností na zostavenie vlády nezostávalo. Visieť na šnúrke od Kollárových a Matovičových gatí vyhodnotil Bugár (veľmi správne) ako ten horší variant.
Samozrejme, nemožno zabúdať ani na to, že po rokoch strávených v opozícii len samotná vidina podielu na moci funkcionárom Mosta otupila všetky reflexy a boli ochotní podstúpiť riziko, ktoré nakoniec malo fatálne následky. Darmo sa dnes Bugár kajá, že keby bol býval vedel, s kým má do činenia, tak by do koalície so Smerom a s SNS nevstúpil. Už je neskoro.
Mostu-Híd však patrí dvojnásobný primát. Bol to prvý pokus preklenúť etnickú priepasť medzi Slovákmi a Maďarmi a rovnako prvý pokus prepojiť dva dovtedy na smrť znepriatelené tábory: národno-populistický a liberálno-demokratický. Popritom netreba zabúdať, že nepôsobil ako trójsky kôň Budapešti. A to nie je málo.
Napriek tomu, že nesupel, a všeobecne rozšírenému čierno-bielemu opozičnému vnímaniu sveta, je dosť možné, že založil tradíciu, v ktorej budú iní pokračovať (pretože počty nepustia).
Faktom je, že keď sa tento unikátny nadetnický politický projekt zmení na obyčajnú maďarskú stranu (jednu z mnohých) stratí svoj „raison d'être“. Jednoducho z Mosta zostane iba Híd.