Spravodlivosť, nie pomstu

, 26.11.2019 19:00

Podľa historikov je zdokumentovaných viac ako 300 prípadov ľudí, ktorí boli zabití pri pokuse o prekročenie hranice v rokoch 1948 – 1989.

Pri čítaní správy, že česká polícia kvôli streľbe na hraniciach začala trestné stíhanie voči trom komunistickým pohlavárom, tak človek cíti určité zadosťučinenie. „Na každého raz dôjde…“ pomyslí si. Vzhľadom na to, že vrcholní predstavitelia komunistickej strany aj samotní príslušníci Pohraničnej stráže, ktorí strážili „železnú oponu“, doteraz trestu unikali, je to významný precedens.

Obvinení boli informovaní o streľbe na hraniciach a dávali priamo pokyny ministrom, aké právne predpisy majú prijať. V krajine, kde je dodnes Námestie hraničiarov, si to mnohí nebudú chcieť pripustiť, no ako povedal Simon Wiesenthal: ide o spravodlivosť, nie o pomstu.

Na druhej strane sa však nemožno zbaviť dojmu, že to trvalo až príliš dlho. To, čo napríklad v Nemecku stihli za necelé tri roky od pádu Berlínskeho múra – bývalého šéfa SED Ericha Honeckera postavili pred súd 19. októbra 1992 – v našich končinách trvá desaťnásobne viac. To je smutná vizitka fungovania justície v bývalom Československu. Na druhej strane, radšej neskôr, ako nikdy.

Súdiť predstaviteľov totalitného režimu je vždy veľmi náročné, pretože ich obhajcovia môžu argumentovať, že dané zločiny neboli v minulosti trestným činom.

To však v danom prípade neplatí. V roku 1976 vstúpil do platnosti Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý každému človeku zaručoval právo slobodne opustiť akúkoľvek krajinu vrátane svojej vlasti. Trestné oznámenie sa preto vzťahuje práve na tento dátum. Kriminalisti tvrdia, že pre nečinnosť troch funkcionárov bolo od marca 1976 do konca roku 1989 zastrelených či i psami roztrhaných deväť ľudí, ktorí sa snažili prekročiť československé hranice, a najmenej ďalší siedmi boli zranení.

Ak niekto hovorí, že koho dnes zaujímajú tieto „staré hriechy“, stačí mu pripomenúť osud 18-ročného Hartmuta Tautza, ktorý v r. 1986 tragicky zahynul v Petržalke na československo-rakúskej hranici. Čerstvého maturanta z východonemeckého Magdeburgu delilo od slobody iba pár krokov, no napokon ho chytili psy, ktoré boli vycvičené, aby útočili priamo na krk. Dohrýzli ho tak, že zraneniam po troch hodinách podľahol. Najsmutnejšie na tomto prípade je to, že pohraničníci namiesto toho, aby mu poskytli prvú pomoc, sa vypytovali na jeho komplicov…

Preto nemožno premlčať tieto zločiny, ktoré svojou brutalitou šokujú dodnes. Tak ako asi len málokto ľutuje vetchých starcov – bývalých strážcov z nacistických koncentračných táborov, ktorí sa ešte občas objavia pred súdnym tribunálom, tak nemožno ľutovať ani bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša, hoci má už 97 rokov, či bývalého predsedu vlády Lubomíra Štrougala (95) a exministra vnútra Vratislava Vajnara (89). Oni nielenže komunistický režim držali pri moci, ale boli zodpovední aj za tieto zverstvá.

Hoci milovníci starých poriadkov v tom vidia politické gesto, ide o akt spravodlivosti. Obvinení boli informovaní o streľbe na hraniciach a dávali priamo pokyny ministrom, aké právne predpisy majú prijať. V krajine, kde je dodnes Námestie hraničiarov, si to mnohí nebudú chcieť pripustiť, no ako povedal Simon Wiesenthal: ide o spravodlivosť, nie o pomstu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#železná opona #pohraničná stráž #Miloš Jakeš #Lubomír Štrougal #hranice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku