Ako ukradnúť muzeálne zbierky

, 25.01.2020 09:00

Poznáte tú anekdotu. Stojí slovenský otecko v Maďarskej národnej galérii pred gotickými exponátmi, ktoré tam do zbierok pribudli v 19. storočí najmä z hornouhorských banských oblastí, a vysvetľuje svojmu potomkovi, že tie umelecké skvosty pochádzajú z územia Slovenska.

„Takže nám ich ukradli?“ pýta sa pohoršene dieťa. „Nie, synak,“ odpovedá pokojne otecko. „Oni nám ich zachránili.“ Akurát že to nie je anekdota, ale trpko-smiešne vystihnutie skutočnosti.

Rozkrádanie alebo zanedbávanie kultúrneho dedičstva s požehnaním, tichým súhlasom alebo ľahostajnosťou inštitúcií a úradov je na Slovensku dlhá tradícia. No vždy nanovo dokáže šokovať, koľko obdivu venujeme kultúrnej úrovni iných, či koľkých dokážeme obviniť z krívd páchaných na nás – a doma na svojom zatiaľ bašujeme ako na smetisku, z ktorého vari ešte vyhrabeme nejakú cennejšiu smeť.

Polícia už vraj zo dva mesiace vyšetruje prípad zmiznutých exponátov zo Slovenského národného múzea a Slovenskej národnej galérie. Nie, nie je z toho aféra, ako keď Vincenzo Peruggia v roku 1911 potiahol z Louvru Monu Lisu. Nepôsobí to ani ako romantická kriminálka s Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe. Zatiaľ sa potvrdila strata mincí v hodnote okolo milióna eur. Nepripomína to teda ani spoločenskú situáciu, za akej masy zo zbombardovaného múzea v Bagdade vynášali pamiatky sumerského staroveku.

Umenie a historické predmety sa rozkrádali často z ideologických dôvod, v tom Slovensko nie je výnimkou. U nás je však najtajuplnejšia laxnosť, s akou k tomu všetkému pristupuje verejnosť.

Keďže polícia kauzu stále vyšetruje, je hádam predčasné vznášať konkrétne obvinenia, kto presne je za to zodpovedný. O náhodného návštevníka expozície ale očividne nepôjde. Možno si niektorí spomenú na prípad ukradnutého obrazu Miloša Alexandra Bazovského Žena pod krížom z Trenčianskeho múzea, ktorý pracovníčka depozitára predala zberateľovi. Odtiaľ zmizlo aj 21 foriem na modrotlač.

O tom, čo všetko bolo polooficiálne rozkradnuté do roku 1989 a na aké dno sme ochranu kultúrneho dedičstva stiahli za posledných tridsať rokov, je žalostné sa čo i len zmieňovať.

Umenie a historické predmety sa rozkrádali často z ideologických dôvodov, v tom Slovensko nie je výnimkou. U nás je však najtajuplnejšia laxnosť, s akou k tomu všetkému pristupuje verejnosť. Žiaľ, pričasto sa to dialo s tichým či otvoreným súhlasom, ba priam z iniciatívy vrchnosti, než aby v kritickom človeku neskrsol zlý pocit, že sa jednoducho o to, čo máme, staráme zle.

Nech ktokoľvek akokoľvek sťahuje obočie a zatína päste, nech ma v internetových diskusiách bohabojný ľud hoci i zlynčuje a vypľuje celé svoje príslovečné široké srdce, o úrovni krajiny iba to vypovedá jasnou rečou, ako pristupuje k svojmu dedičstvu.

Na Slovensku je však dlho, predlho všetko celkom naruby. Inštitúcie, ktoré majú ochranu kultúrneho dedičstva garantovať, neraz zlyhávajú. A potom sa aj jednotlivci správajú k spoločnému dedičstvu ako k vlastnému a podľa toho s ním i nakladajú. Komplicmi v „sebarozkrádaní“ sa takto stávame všetci.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné múzeum #Slovenská národná galéria #mince #Kultúrne dedičstvo #krádež obrazov #exponáty #Bazovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku