Keď 24. júna 2016 oznámili výsledky referenda o odchode Británie z Európskej únie, Brusel sa zachvel. Nie však kvôli brexitu: Londýn už dlho znervózňoval zakladateľov únie (ktorí ju stále považujú za svoje dedičstvo aj léno) požiadavkami na výnimky a bedákaním, koľko na úniu dopláca. Hlavná obava bola z dominového efektu: že aj iní dostanú chuť nasledovať Britov a európska stavba sa rozdrobí, nebodaj rozpadne.
Hlavný cieľ bol nepripustiť, aby si štát odchodom z EÚ polepšil. Čo by si potom únioví politici a úradníci počali? Udial sa však opak: britské rozhodnutie úniu zomklo. Politickí protivníci únie, aj na Slovensku, stíchli a zneisteli. Keby boli poctivejší, možno sa aj ospravedlnia občanom. Brexit ukazuje, že z EÚ sa dá odísť de iure, ale nie de facto – kto tvrdí opak, zavádza.
Chyba by bola radiť Britom, čo majú robiť. To nikto neznáša – a hrdý Albión osobitne. Ak niekto vedome urobí na pohľad hlúposť, lepšie ho už nechať, aby sa v nej vykúpal. To poznáme: keď Bratislava v roku 1992 žiadala samostatnosť, mnohí Česi hovorili: „…ať si tedy Slováci jdou, vždyť oni se stejně vrátí, když dostanou rozum.“
Nik nevie dopredu, čo bude pre štát dobré. Brexit však vyvracia farizejskú tézu, že súčasná EÚ je predovšetkým spoločenstvom hodnôt. Krok Britov predsa nevyjadruje opustenie európskych hodnôt, ale vôľu vyviazať sa z určitých ekonomických, obchodných a ďalších regulácií. Pre úniu je to istotne horká pilulka, ale prelieči ju azda lepšie ako sacharínom prisladené keksíky.