Je až neuveriteľné, ako rýchlo sa môže situácia na politickej scéne zmeniť. Ukazuje to, že voliči nie sú „ukotvení“. Stačí im impulz, malé „štuchnutie“ a prebehnú do iného tábora. Igor Matovič, na rozdiel od svojich opozičných kolegov, ktorí iba podriemkavajú alebo triafajú do úplne iných terčov, pochopil, že v tejto kampani platí zásada: Na hrubé vrece hrubá záplata. Zdá sa, že to zaberá.
Keď líder OĽaNO vlani v novembri mával na tlačovke grafmi, na ktorých ukazoval, že Andrej Kiska opozícii nepriniesol nových voličov a iba ju „tuneluje“, malo jeho hnutie len 5,7 percenta preferencií.
Teraz sa karta obrátila – kiskovci a progresívci slabnú a Matovič vďaka svojmu zdrvujúcemu finišu v kampani prilákal k sebe aj ich voličov. Napriek veľkohubým vyhláseniam však ani on nedokázal osloviť sympatizantov Smeru či Kotlebovcov. Dôvod, prečo politická mapa krajiny zrazu vyzerá úplne inak, je ten, že mimo hry sa ocitla SNS.
Matovič sa ukázal ako schopný zlodej opozičných hlasov, no je otázne, ako tento enfant terrible slovenskej politiky dokáže naložiť s mocou, ktorú získa.
Ak by sa voľby skočili tak, ako ukázal posledný prieskum agentúry Focus, Smer by ťažko mohol pomýšľať na zostavovanie vlády. Získal by totiž iba 33 mandátov, čo by bol najhorší výsledok od volieb v roku 2002.
Dá sa predpokladať, že udička v podobe trinásteho dôchodku a vyšších rodinných prídavkov na časť voličov síce zaberie, no na veci to už asi nič nezmení. Matematika je jasná: bez SNS by parlamentnú väčšinu Smer nedokázal získať ani s podporou 23 poslancov ĽS NS či s 15 hlasmi od Sme rodina.
Naopak, mohla by vzniknúť koalícia OĽaNO, PS/Spolu, Za ľudí, KDH a SaS, ktorá by v parlamente mala 79 mandátov. A keby to riskla a rozhodla sa, že bude visieť na šnúrkach od gatí Borisa Kollára, tak by dokonca získala aj ústavnú väčšinu (94 poslancov).
V prípade Matoviča, ktorý sa tvári, že jemu o moc vôbec nejde, no v skutočnosti po nej celý čas baží, dvojnásobne platí: Dávaj si pozor, čo si želáš, aby sa ti nesplnilo. OĽaNO ako hnutie protestu môže vo vláde zažiť krst ohňom, pretože čosi iné je stále kritizovať (hoci v mnohých prípadoch oprávnene) a niečo úplne iné prevziať moc.
Nebol by prvým populistom, ktorému účasť vo vláde zlomila krk. Stačí si spomenúť na rakúskych haiderovcov, ktorí sa v čierno–modrej koalícii so skúsenými ľudovcami veľmi rýchlo znemožnili a zo Schüsselovho kabinetu odchádzali značne oslabení.
Vyhýbavé Matovičove odpovede na otázku, či má ambíciu stať sa premiérom, naznačujú, že ani on sám s takýmto vývojom nepočítal. Vzhľadom na to, že predstavuje nebezpečnú zmes, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť, by bolo vhodné, keby sa radšej držal skôr v úzadí.
Nik však nevie garantovať, že v prípade nevypočítateľného Matoviča, ktorému už v minulosti z poslaneckého klubu odišlo viacero ľudí, sa podobný scenár nezopakuje. Odchod aj malej skupiny poslancov by mohol značne zahýbať šesťhlavou koalíciou.
Igor Matovič sa ukázal ako schopný „zlodej“ opozičných hlasov, no je viac ako otázne, ako tento enfant terrible slovenskej politiky dokáže naložiť s mocou, ktorú získa.