Tá sa objavila na stole v jeruzalemskom hoteli King David počas šokujúcej návštevy prezidenta Anvara Sadata v roku 1977. Tieto krajiny vtedy nemali nielenže diplomatické vzťahy, ale ani politickú komunikáciu, boli na hranici vojny.
Mnohí diplomati zažili v praxi situáciu, keď sa medzinárodné rokovania zablokujú – a potom hostiteľ postaví na stôl fľašu. Nikomu ju nevnucuje, ale jej zmysel je jasný: roztopiť ľady. Alkohol škodí zdraviu, no niekedy prospieva medzištátnym vzťahom.
Väčšina z nás si predstavovala červený telefón ako bakelitový prístroj so slúchadlom, spojený káblom s podobným prístrojom na opačnom konci sveta. Realita je iná. Výmena informácií prebieha v textovej forme: lídri nekomunikujú priamo. Nejde iba o jazykové prekážky, ale dôležitá je presnosť odovzdávanej informácie, faktov a čísiel. Riziko ich skreslenia je totiž veľmi veľké. Aj trasa bývala komplikovaná. Červený telefón medzi Bielym domom a Kremľom vraj viedol po trase Washington – Londýn – Kodaň – Štokholm – Helsinki – Moskva. Potom sa technológie zdokonalili a prešlo sa na spojenie cez družice. Existencia horúcich liniek je preukázaná aj vo vzťahoch Indie a Pakistanu, či medzi dvoma Kóreami.
Skutočný problém je však inde. Čím vyspelejšia technika, tým menej sú politici ochotní počúvať jeden druhého. V čase kubánskej krízy vraj Američanom trvalo dvanásť hodín, kým preložili posolstvo Nikitu Chruščova J. F. Kennedymu, ktoré pozostávalo z tritisíc slov. Dnes to počítač zvládne za niekoľko sekúnd. Ale zlepšuje sa tým nádej, že si štáty a ich lídri lepšie porozumejú?