To, čo sa odohralo v priebehu posledných tridsiatich rokov, nemá azda obdobu v celej Európe. Krajina, ktorá prešla strastiplnou kolektivizáciou, napriek všetkému vybudovala zväčša prosperujúce družstevné hospodárstva. Na ne nadväzovalo vcelku dobre vybudované potravinárstvo.
Ak po niečom rozhľadení poľnohospodári a potravinári v roku 1990 túžili, tak to určite nebolo rozbíjanie funkčných štruktúr, ale za kľúčové považovali modernizáciu družstiev a závodov. Túžba odčiniť krivdy kolektivizácie cez reštitúcie pôdy, majetku a transformáciu JRD na družstvá podielnikov dopadla katastrofálne.
Družstvá sa najprv začali rozpadávať na menšie celky, potom prešli etapou skupovania majetkových podielov a napokon starnúci vlastníci začali predávať pôvodne družstevné podniky investorom – zahraničným či slovenským.
O poľnohospodárstve a potravinárstve takmer nepočuť. Sú opäť, ako už mnoho ráz, na periférii záujmu. Chýba poctivá analýza, čím vlastne krajina, ktorá si hovorí, že je vidiecka, disponuje.
Len na Slovensku, v Česku a bývalej NDR prežila tzv. veľkovýroba, okrem výnimiek, už nie družstevná. Aj z mnohých malých farmárov sa u nás vyprofilovali tiež vo svojej podstate veľkovýrobní hospodári.
Ako to, že podniky, výhodou ktorých je plocha a využívanie supermoderných strojov, nedokážu uživiť krajinu? Prečo sa väčšinou sústredili na obilniny, olejniny, kukuricu? Ponúka sa veľa odpovedí, ale ak čerstvo sprivatizované potravinárske podniky prestali platiť za mlieko, mäso a celý rad iných produktov, nemohlo to vyústiť do ničoho iného ako do masového úteku od živočíšnej výroby, zeleninárstva a ovocinárstva.
Niektoré výnosné podniky (Palma, Topvar, Mliekospol) kúpili domáci a zahraniční investori, následne ich zatvorili. Takmer sa rozpadol konzervárenský priemysel, zrútili sa najväčšie mäsokombináty pochované zlou víziou či chamtivosťou svojich majiteľov.
Dnes sa jedna vláda vyhovára na druhú pri hľadaní príčin úpadku. Vo svetle prebiehajúcej klimatickej zmeny vyvstáva otázka potravinovej sebestačnosti. Odpoveďou na miklošovskú tézu, že všetko si dovezieme, načo to doma vyrábať, je dnes dražejúce bravčové mäso. Čo to bude zajtra, keď namiesto vysádzania sadov rúbeme aj tie nedávno založené, keď sa výroba vína scvrkla z 32-tisíc hektárov na necelých 9-tisíc? Aké sú naše agrárne programy?
Všimnime si predvolebnú diskusiu. Zdravé potraviny a vôbec chlebové témy sú vytesnené na okraj. Ak sa hovorí o budúcich investíciách, spomínajú sa automobilky, školstvo, zdravotníctvo. O poľnohospodárstve a potravinárstve takmer nepočuť. Sú opäť, ako už mnoho ráz, na periférii záujmu.
Chýba poctivá analýza, čím vlastne krajina, ktorá si hovorí, že je vidiecka, disponuje. Jej sociálna štruktúra sa aj na vidieku od základu zmenila, čo sformovalo vzťah mladej generácie i k poľnohospodárstvu. Mali by sme vedieť, s kým a ako zmeniť potravinové hospodárstvo, a najmä za čo.
Od novej vlády sa žiada ambiciózny, naozaj koncepčný a krajinu zjednocujúci program. Otázka je, či na to vôbec niekto z lídrov súčasnej politiky myslí.