Vo väčšine miest stoja morové stĺpy. Vnímame ich skôr ako klenoty barokovej architektúry, nie ako hroziace prsty: Pamätaj, živý! Akoby sme sa v ničom nepoučili. Ktože si spomenie, že pred sto rokmi v Európe skosila španielska chrípka milióny ľudí.
Vtedy to bolo biedne, povojnové obdobie. Koronavírus sa však k nám prikradol v časoch hojnosti. O to menej skromnosti, uvážlivosti a sebadisciplíny vôkol nás i v sebe nachádzame. Veď len koľko bohorovnosti sme si vypočuli z úst viacerých politikov na ustanovujúcej schôdzi parlamentu, pri preberaní moci a v následných televíznych debatách! Keby aspoň nastupujúci premiér do omrzenia neopakoval, že v situácii celosvetovej pandémie pracuje aj v nedeľu.
Keď v týchto chvíľach neprejavujú aspoň trocha pokory politické a iné spoločenské celebrity, môžeme to vyžadovať od ostatných? Áno, môžeme a musíme. Aj od tých, čo sa vracajú zo zahraničia a hundrú, že ich štát núti ísť do karantény. Od tých chorých, čo zamlčiavajú svoje čerstvé cestovateľské zážitky a vystavujú tak nebezpečenstvu nákazy zdravotníkov. Od tých, čo sa napriek odporúčaniam hromadne schádzajú v rekreačných strediskách.
Hovorí sa, čo nás nezabije, to nás posilní. My však nepotrebujeme iba novú silu, ale najmä zdravý rozum a pokoru.