Bojíme sa globálneho otepľovania, skleníkového efektu, ozónových dier. Ľaká nás šírenie púští, topenie ľadovcov, rúbanie lesov. Máme strach zo sucha, záplav, z víchric. Desí nás zradný atóm, smradľavé uhlie, dymiace drevo, zapáchajúca nafta. Mátajú nás pesticídy, geneticky modifikované potraviny, klonovanie. Bojíme sa pandémií, prasacieho moru, infikovaných potkanov, komárov, kliešťov. Máme hrôzu z infarktov, mozgových príhod, alzheimera, creutzfeldtovej a iných učene pomenovaných chorôb.
Nechceme prisťahovalcov, migrantov, utečencov. Ľakáme sa teroristov, vrážajúcich nože zozadu. Bojíme sa vlastných červených, hnedých aj inak politicky potetovaných, konzervatívcov i liberálov, vlkolakov v kravatách aj talároch. Poučujú nás politici, ktorí si dnes nepamätajú, čo sľubovali včera. Nordické deti na nás jačia, že sme im zničili život.
Máme strach z globalizmu aj protekcionizmu. Sme ako v sieťach zamotaní v pojmoch trvalo udržateľný rozvoj, miléniové ciele či uhlíková neutralita, ktorých dôsledkom nerozumieme. Bojíme sa straty súkromia, zneužívania identity, bankových podvodov, webových podfukov. Sme prelezení počítačovými manipuláciami, dezinformácie nás dusia sťaby ťažké duchny. Desíme sa nepriateľov i spojencov, a najviac zradcov, čo sú vlastne bývalí spojenci.
Ale strach z toho najdôležitejšieho už nemáme – stratili sme ho. Moja stará mater hovorila: „Boj sa Boha, neboj sa sveta.“ Viac ako do školy či do kostola chodievala robiť na pole. Že by sa to naučila tam?