Vzhľadom na to, že má na rováši aj zastrelenie podnikateľa Petra Molnára v neslávnom tandeme so svojím bratrancom Tomášom Szabóom, ide o relatívne mierny trest. Senát však zohľadnil, že sa ku všetkému priznal a pomohol tak pri odhalení organizovanej kriminálnej činnosti ostatných osôb. Koľko potom asi dostanú tí, čo dosiaľ zatĺkajú svoj podiel viny?
V znaleckom posudku z oblasti psychiatrie sa o Marčekovi píše, že netrpel a netrpí duševnou poruchou a mohol tak rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania. A hoci uňho nezistili „známky patologických porúch“, osobná ľútosť nad spáchaním ťažkých trestných činov je „menej autentická“. Slušne povedané viac než nepresvedčivá. A možnosť jeho resocializácie, po slovensky navrátenie do normálneho života, sa pokladá za nepriaznivú.
Pri Marčekovom správaní odborníci nenašli prejavy emócií. Nepochybne dajaké citové vnemy mu chýbali aj vtedy, keď opakovane vraždil. Zištný prospech, militantnosť a túžba po priamej autorite nad sebou – to asi boli hlavné poryvy jeho mysle.
Ľudia sklamaní z toho, že sa tento proces tak vlečie, sa hádam aj trocha zamyslia nad „charakterom“ muža, ktorý, žiaľ, v suteréne našej spoločnosti nie je jediný. Oprávnene ich viac zaujímajú tie vyššie poschodia. Tí, čo tú vraždu pred dvoma rokmi objednali. Tí, čo ešte nedávno strúhali grimasy v televíznych smotánkach a usmievali sa na zverejňovaných „videjkách“ s osobami, ktoré rozhodovali a možno i dnes rozhodujú o našom štáte. Kto z nich je vlastne nebezpečnejší?