Výzvy typu „Ostaňte doma!“ zabrali iba u generácie nad šesťdesiat. Spolu s rodinkami s deťmi v turistike držali prím 20– až 30-roční. Akoby vypočuli v televízii nevídané rady lesníkov, nech sa nevyberú iba po vyznačených chodníkoch. A tak sa v horských masívoch stovky Bratislavčanov rovnomerne roztrúsili.
Asi na to neexistujú vedecky podložené fakty, no metropolu Slovenska nezasiahla pandémia až tak ako iné veľkomestá vari aj zásluhou zelene, ktorá ju z troch strán obklopuje.
Až prekvapujúco disciplinovane mali všetci rúšky na tvárach. Prenikavo voňali stráne s medvedím cesnakom či zakvitnuté kríky trniek a divých čerešní. A tak sa mohli otestovať, či nestratili čuch, čo je jeden zo symptómov šíriacej sa choroby. Ani nemuseli na to vyhodiť 70 eur pre súkromné laboratóriá.
Na vychádzke som zažil iba dva rušivé momenty. Na ohnisku ktosi „zabudol“ tlejúce papeky. Pritom v tomto suchu platí zákaz kladenia otvoreného ohňa.
A keď som zase čítal na tabuli príbehy z prvej svetovej vojny v tejto oblasti, spoza plota záhrady doliehal hlas sebavedomého mládenca: „Tiež mám starých rodičov, no viete. Zomrie zo 30-tisíc ľudí, nuž čo? Prejde to rýchlejšie. Inak budeme ekonomicky na dne. Nebude ani na benzín. Čo budeme všetci šliapať na bicykli? Ja teda určite nie!“
Dajako nevhodne sa do jarnej prírody vkradla politika. Navyše cynická. Zo spomínanej tabule som sa však dozvedel, že osem železobetónových bunkrov nad Dúbravkou začali stavať roku 1914, ale vojensky ich nikdy nevyužili. Hádam aj vďaka dodržiavaniu prijímaných opatrení hlavné fronty boja proti zákernému vírusu povedú mimo nás.