Slovenská diplomacia existuje iba tri desaťročia a nemôže rozumieť stáročným domotaným vzťahom medzi kolonizátormi a bývalými (niekedy fakticky pokračujúcimi) kolóniami. Nikdy sme ich nepotrebovali riešiť, ocitli sme sa v nich ako diváci. Buďme radi: Slovensko je zbavené priamych dôsledkov kolonializmu. Ale bez poznania jeho súvislostí sa súčasná zahraničná politika nezaobíde. Už len preto, že bývalých metropol je asi iba desať, väčšina v Európe, nuž a bývalých kolónií je približne 150. Bývalé kolónie, ublížené aj ponížené, sú dnes emancipované a volajú po odvete, chceli by určovať osudy sveta. Demokraticky disponujú väčšinou, napríklad pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN. Aj volanie po zásadnej reforme OSN je prejavom ich snahy prevziať kormidlá. Majú na to demografický aj surovinový potenciál, ale nemajú dosť hospodárskej, finančnej a vojenskej sily.
Psychodráma je dnes viac na Juhu ako na Severe. Treba bývalým kolonizátorom odpustiť alebo na nich zvaľovať všetky súčasné problémy sveta? Treba s nimi radšej obchodovať alebo ich donekonečna obviňovať? Treba ich vyzývať, aby sa stále kajali a ďalších sto rokov splácali hriechy minulosti?
Ani Sever to však nemá ľahké. V to, že európski kazatelia obrátia zvyšok sveta na našu vieru, už nik neverí. Ale považovať Juh najmä za zdroj imigrantov a islamistov by bolo aj nesprávne, aj bezperspektívne. S koloniálmi v štýle spred storočia si už nevystačíme – svet sa síce nezmenil, ale posunul.