Komu zostane trochu sily, odšúcha sa radšej k Malému Trianonu, ktorý bol akýmsi vidieckym sídlom manželky Ľudovíta XVI., Rakúšanky Márie Antoinetty, ktorú francúzski revolucionári poslali pod gilotínu za vlastizradu.
K Veľkému Trianonu vraj chodia najmä naši južní susedia, aby ho opľuli. Neviem to potvrdiť, nebol som pri tom. Zrejme je to iba ohováranie, hoci Maďari majú dôvod na nevraživosť voči Trianonu. Vraj pripravil Budapešť asi o dve tretiny obyvateľstva a územia (vrátane Felvidéku, teda vlastne nás) a o historickú dominanciu v Karpatskej kotline.
Nuž, každý je na svoju minulosť citlivý, to treba rešpektovať. Ale my vieme, že príčinou nešťastí národa nie sú mramorové zámočky tisíce kilometrov od jeho územia, ale národ sám či aspoň jeho elity.
Veľký Trianon by si zaslúžil pamätnú tabuľu, pripomínajúcu zmluvu, ktorá v ňom bola podpísaná pred sto rokmi – 4. júna 1920 – a stanovila aj južné hranice dnešného Slovenska, o ktorých veríme, že zostanú nemenné. Taká tabuľa však nikdy nebude. Francúzi sú neuveriteľne politicky korektní, keď nejde o ich priame záujmy.
Vlastne ani my nemáme dôvody na tom nástojiť. Veď nejaký memoriálik si vieme inštalovať aj doma. No a na začiatok by stačilo zriadiť pobočku slovenskej cestovky, ktorá by sa volala hoci Grand Trianon Tours a vozila by turistov nie na Maldivy či do Ománu, ale k Trianonu.
V šírom svete nie je veľa miest tak úzko spojených s našou štátnou identitou. Nuž a Paríž so svojím nekonečným turistickým potenciálom sa nachádza hneď vedľa.