Aj keď nejde o ideálny scenár pre náš stranícky systém, jeho zámer nemožno odsudzovať. Vnútorné mechanizmy v stranách sú v dôsledku absentujúcej regulácie skostnatené. Hoci sa Smer pýši dlhou životnosťou a relatívne kolosálnym počtom členov, v tomto ohľade nie je výnimkou.
Novela z dieľne SNS zaviedla kozmetické úpravy a požiadavku na minimálny počet členov strany. Na počudovanie sa predkladatelia v dôvodovej správe trafili do terča, pokiaľ ide o diagnózu kameňa úrazu.
Zdôvodňujú ju tým, že strany často vznikli len pre to, lebo sa ich vedúci predstavitelia nevedeli etablovať v stranách s vyššou mierou vnútornej demokracie, a preto si hľadali svoju vlastnú cestu… Riešenie problému sa však skončilo iba pri jeho identifikovaní.
V súčasnosti sa opäť ukazuje, že pri regulácii postavenia strán je oveľa podstatnejšie riešiť minimálne záruky kvality hlasu radového členstva než kladenie kvantitatívnych požiadaviek na ich počet. Predsedovia majú totiž v súčasnosti priveľkú slobodu pri výbere spôsobov ako pridusiť autonómnosť spolustraníkov pri rozhodovaní o ďalšom osude partaje.
V najbližšom čase budeme svedkami zgrupovania sa staronových tvárí okolo nového a úspešne emancipovaného otca zakladateľa novej politickej strany.
Príkladov sa ponúka viacero. Za zmienku však stoja aspoň dva diametrálne odlišné subjekty. V prípade OĽaNO Igor Matovič veľmi elegantne obišiel zákon tým, že môže svojvoľne rozhodnúť o tom, kto je hodný členstva v hnutí a kto nie. O niečo sofistikovanejšie, ale predsa len sa aj vedeniu Smeru podarilo zabetónovať na politickom Olympe. Tento stav si určite uvedomuje aj sám Pellegrini, ktorý by už najradšej čím skôr investoval svoju sršiacu energiu do nového subjektu.
Podľa stanov Smeru totiž predseda spolu s lojálnym predsedníctvom disponuje veľmi silnými nástrojmi. Okrem právomoci zvolať či nezvolať snem má vedenie dosah aj na kľúč, na základe ktorého sa určuje zloženie jeho delegátov. Snem pritom hrá až mimoriadne dôležitú úlohu pri zastupovaní záujmov členov na zmene vedenia a politiky strany.
Z uvedeného vyplýva, že rebelujúci podpredseda by mohol na prvý pohľad celkom ladne vycúvať zo Smeru v prípade, ak by na tieto nedostatky poukázal. Tým by však zrejme sám seba zdiskreditoval, keďže doteraz tieto autokratické praktiky toleroval. Nehovoriac o tom, že by sa zbytočne znervózňoval zvýšenou ostražitosťou verejnosti pri písaní nových stanov.
Vyústenie celého sporu tak s veľkou pravdepodobnosťou potichu obíde samotnú podstatu problému. V najbližšom čase budeme svedkami zgrupovania sa staronových tvárí okolo nového a úspešne emancipovaného „otca zakladateľa“ novej politickej strany.
Neostáva nám tak nič iné ako v napätí tŕpnuť pri sledovaní formovania nového subjektu a jeho stanov dúfajúc, že keď nie Peter Pellegrini, tak aspoň voliči si začnú viac uvedomovať, že v zdravo fungujúcej politickej strane nejde iba o jej predsedu.