Tie majú vlastnú krivku. A tá letí do nebies. V máji tak jedlo a nealkoholické nápoje medziročne poskočili takmer o päť percent!
Vrásky na čele totiž narobila pestovateľom koronakríza. Farmárom veľmi nepomohli ani zatvorené školy. Mnohí zamestnanci či zamestnankyne museli voľky-nevoľky zostať doma na pandemickom ošetrovnom. Namiesto okolo poľa či statku behali okolo detí. Pritom práve v poľnohospodárstve a potravinárstve platí, že neexistuje víkend či sviatok, robiť sa musí. Veď kto by nechcel ráno čerstvé rožky, všakáno? (Hoci pardon, teraz len mimo nedele.)
Zlobu však narobili aj povinne zatvorené trhoviská. Domáci farmári, čo nedodávajú do reťazcov, tak zostali mimo hry. Prepadnuté zisky sa snažia dohnať, ako sa dá – teda zvýšením cien. Akoby to nestačilo, dozreté plody veľkopestovateľov nemal kto zberať. Sezónni pracovníci sa cez hranice nedostali. Farmárom tak neostalo zväčša nič iné, ako najať si domácich. Tí sú však drahí.
Dalo sa čakať niečo iné? Stačí sa pozrieť na magické číslo potravinovej sebestačnosti Slovenska a hneď je jasné, kde hľadať kameň úrazu. Len necelé dve pätiny toho, čo zjeme, pochádza z domácich zdrojov. Hovoriť o nás ako o vzore sebestačnosti sa veru nedá. Iba na ilustráciu, u rakúskych susedov je to raz toľko, u českých takmer raz toľko.
Pri zatvorených hraniciach je tak zrejmé, že pri našej potrebe dovozu veľa vody nenamútime. Ceny v cudzine rástli najviac pri ovocí a zelenine. Práve tie vyleteli hore i v domácej štatistike. A sme doma…