Nie je to len dôsledok kolektivizácie, ktorá väčšinu ľudí z vidieka poslala za prácou do miest. Súčasne vznikli družstvá s výmerou dva, tri, ba aj viac tisíc hektárov. A tie si od revolúcie prenajímajú pôdu od svojich podielnikov alebo iných vlastníkov a spolu s nimi aj rôzne následnícke spoločnosti – nielen akciovky či eseročky, ale aj súkromní roľníci.
V tom je rozdiel medzi Slovenskom a povedzme Nemeckom či Rakúskom, kde rodinní hospodári pachtujú, teda prenajímajú si, len polovicu pôdy. Skúsenosť každej krajiny je neopakovateľná. Aj také Česko má predsa len inú štruktúru hospodárstiev ako Slovensko. Historický vývoj zanechal na poľnohospodárstve hlbokú stopu, ktorú nezmenila ani transformácia, skôr ju v niektorých smeroch utvrdila.
Ako je to však na Slovensku zvykom, veci sa riešia hneď a zaraz bez ohľadu na to, čo to spôsobí. Noví kapitáni rezortu hľadajú ideálneho slovenského roľníka, hospodára, budúcnosť vidia v rodinných farmách.
Napríklad prím hrajú veľké podniky nad malými, teraz sa však o slovo hlásia malí, mladí či začínajúci farmári (na celkom prirodzené slovo roľník sme zabudli, zdá sa archaické a novšie poľnohospodár radšej médiá zamieňajú za pôvodom anglické farmár). No nech už sa volajú hospodári na pôde tak či onak, všetci do jedného potrebujú pôdu. Prenajať si ju v úrodných nížinách krajiny je z roka na rok drahšie a záujemcov o pôdu je čoraz viac.
Nové vedenie rezortu zásadne zmenilo kurz a keďže vláda má dosah na najväčšieho prenajímateľa pôdy Slovenský pozemkový fond, chce začať hrať podľa nových pravidiel. Nové poriadky sa nesú v nastolení trhového nájomného, ktoré sa odvíja od obvyklých cien nájomného v jednotlivých katastroch. Na Slovensku je ich neúrekom, bezmála 3 600. Čo kataster, to iné podmienky, aj ceny pôdy a nájomného.
Fond, ktorý prenajímal pôdu, to nie je tajomstvo, lacnejšie, sa má odteraz správať trhovo a spravodlivejšie, teda neuspokojovať len tradičných žiadateľov, prevažne väčšie poľnohospodárske podniky, ale aj malých hospodárov. Spôsob, akým nový minister začal robiť zmenu, však vyvolal rozpaky. Bez väčšej diskusie jednoducho nastolil uprostred poľnohospodárskeho roka nové pravidlá.
Trochu to pripomínalo diskusiu okolo repky a potom pokus znížiť priame platby. Tie si napokon Mičovský v poslednej chvíli rozmyslel, lebo sa proti nim postavili aj súkromní hospodári. Robiť zásadné zmeny v polčase nie je to isté, ako vymieňať hráčov vo futbalovom zápase. Jednak preto, že samotný fond sa nesprával voči nájomcom vždy férovo, jednak takýto zásah sa v krajinách, ktoré si ctia dobré mravy, robí po skončení poľnohospodárskeho roka.
Ako je to však na Slovensku zvykom, veci sa riešia hneď a zaraz bez ohľadu na to, čo to spôsobí. Noví kapitáni rezortu hľadajú ideálneho slovenského roľníka, hospodára, budúcnosť vidia v rodinných farmách. Lenže keby sa lepšie prizreli, zistili by, že aj mnohí úspešní SHR – teda súkromne hospodáriaci roľníci – robia tých pár plodín čo mnohé veľké firmy.
Nevieme si dať odpoveď na otázku, kto sú reálni poľnohospodári. Na Slovensku sú nimi aj manažéri firiem, agronómovia, zootechnici, aj traktoristi, aj dojičky či ekonómovia. Tieto profesie sú dôsledkom deľby práce a tú vidno aj na farmách v západnej Európe. Skôr než niečo rozrežeme, uvažujme napríklad nad tým, ako by mali všetci prispieť svojím dielom k pestovaniu ovocia, zeleniny či výrobe mäsa. Hovorme viac o spolupráci, vytvárajme združenia, spájajme a nerozdeľujme.
Alebo stále platí divide et impera – rozdeľ a panuj?