Z našich skúsenosti vieme, že finančná pomoc prostredníctvom eurofondov nie je tá najlepšia možnosť. Mnoho peňazí ide na zbytočné veci a desiatky percent z celkovej sumy do vreciek „sprostredkovateľov“. Veľa financií sa nevyčerpá a potom sa na poslednú chvíľu hľadajú spôsoby, ako ich minúť, neraz zbytočne. Pritom niet peňazí na naše povytĺkané cesty a rozpadajúce sa mosty.
Niet sa čo čudovať, že tzv. šetrné štáty majú záujem pri súčasnej pomoci krajinám najviac zasiahnutým pandémiou o čo najväčšiu kontrolu použitia európskych peňazí. Nechcú, aby sa únii tak pre nič za nič vyrobili spoločné dlhy.
Premiéri Talianska a Španielska majú však pravdu, keď tvrdia, že EÚ sa musí v časoch krízy správať solidárne, lebo inak občania prestávajú chápať zmysel existencie celého spoločenstva. Iní štátnici síce uznávajú princíp solidarity, no namietajú, že peniaze zo spoločných grantov sa budú nakoniec rozdeľovať na drobné v jednotlivých regiónoch, kde sa nemusia vynaložiť efektívne. Požadujú preto zmenu grantov na pôžičky, ktoré nezaťažia dlhmi celú EÚ.
Frustrujúce hľadanie kompromisov, ktoré môžu byť horšie ako pôvodné návrhy, neprospieva integrite, akcieschopnosti a medzinárodnému postaveniu únie. Potrebujeme centrálne inštitúcie, ktoré by mohli rozdeľovať, investovať a kontrolovať finančné prostriedky vydané zo spoločnej kasy.
Holanďania hovoria oprávnene, že nemôžu iba tak darovať alebo požičať Talianom peniaze a nevedieť, či splnili svoj účel alebo ich rozkradli.