Ekonomiku únie má naštartovať záchranný balík vo výške 750 miliárd eur, z čoho 390 miliárd predstavujú granty a 360 miliárd tvoria výhodné pôžičky. Hoci kompromis sa nerodil ľahko, pretože „šetrná štvorka“ tlačila na to, aby objem peňazí z grantov bol čo najnižší, nakoniec budú vlci z juhu sýti aj šetrné barany zo severu celé.
To, čo sa ešte pred pár rokmi zdalo nemožné, sa napokon stalo skutočnosťou. EÚ má vykročené k dlhovej, respektíve fiškálnej únii, po ktorej volali mnohí ekonómovia už dávno. Bez nej je totiž európsky projekt nestabilný, lebo stojí len na jednom spoločnom pilieri, a tým je euro.
Hlavnou podmienkou, aby sa táto dohoda vôbec zrodila, bol postoj Berlína. Nemecko, ktoré sa pri predchádzajúcej kríze stalo symbolom tvrdých úsporných opatrení, sa tentoraz rozhodlo „pustiť žilou“. Príčina náhlej štedrosti sa skrýva v poznaní, že v časoch rastúceho protekcionizmu je pre Nemecko životne dôležitý jednotný trh únie. Bez neho by sa tento dobre namazaný stroj zasekol, čo by v konečnom dôsledku vyšlo Nemcov oveľa drahšie ako „pár“ stovák miliárd eur na podporu juhu.
Hlavným dôvodom, že sa táto dohoda vôbec zrodila, je postoj Berlína. Nemecko, ktoré sa pri predchádzajúcej kríze stalo symbolom tvrdých úsporných opatrení, sa tentoraz rozhodlo „pustiť žilou“. Príčina náhlej štedrosti sa skrýva v poznaní, že v časoch rastúceho protekcionizmu je pre Nemecko životne dôležitý jednotný trh únie.
Rozdiel oproti minulosti je predovšetkým v tom, že dlhová kríza 10-miliónového Grécka bola síce vážnou skúškou európskej jednoty, no v konečnom dôsledku pre úniu nepredstavovala „smrteľnú hrozbu“. Čo sa nedá povedať o Taliansku. Hoci jeho dlh predstavuje „len“ 134 % HDP, ak by dnes táto 60-miliónová krajina padla, tak by to otriaslo základmi EÚ. A ďalší exit by sa pre EÚ mohol stať osudným.
Napokon týmto postojom sa nijako netajili ani samotní nemeckí politici. Andreas Jung, poslanec vládnej CDU, pre Deutsche Welle povedal: „V krízových situáciách je potrebné podporiť partnerov. V našom vlastnom záujme je silné Nemecko aj silná Európa.“
Napriek výslednému kompromisu prvý summit EÚ od vypuknutia koronakrízy odhalil mnohé konflikty medzi členskými štátmi. Niežeby tieto rozdiely medzi „šetrným Severom“ a „rozhadzovačným Juhom“ neexistovali aj predtým, no rokovania tieto deliace čiary ešte zvýraznili. Na rozdiel od racionálneho prístupu Nemcov, ktorí v minulosti tiež patrili skôr medzi „šetrilkov“, si „lakomí“ Holanďania akoby stále neuvedomovali, že aj oni profitujú z jednotného trhu. Bez neho by im ich prístavy boli na nič.
Zvaľovať však všetku vinu len na „Pána Nie“, ako premenovali niektorí diplomati holandského premiéra Marka Rutteho, by bolo chybou. Druhou deliacou čiarou v únii je prístup Západo- a Východoeurópanov k tomu, či by využívanie peňazí z fondu obnovy malo byť spojené s dodržiavaním zásad právneho štátu. Tu si svoje dokázal vyboxovať maďarský premiér Viktor Orbán za podpory poľského premiéra Mateusza Morawieckeho, čo do budúcnosti neveští nič dobré.
Samotné peniaze pomôžu prekonať koronakrízu, no nemôžu vyriešiť konflikt hodnôt medzi jednotlivými členskými krajinami EÚ.