Výhrad voči novele bolo viacero. Prezidentka si však správne vybrala tie, ktoré opodstatňujú obavy z možnej protiústavnosti niektorých ustanovení.
Jej argumentácia je pritom jednoznačná. Zákon o prokurátoroch už teraz okrem iného hovorí o tom, že generálny prokurátor má byť nestranný, objektívny a nezávislý. Ak tomu tak nie je, prezident alebo tri pätiny poslancov môžu voči nemu iniciovať disciplinárne konanie na Ústavnom súde.
Ale nový parlament mal vo vetovanej novele evidentný zámer celý proces obísť. Po novom by Národná rada mohla prezidentke navrhnúť odvolanie generálneho prokurátora, ak „svoju funkciu prestal vykonávať riadne, čestne, nezávisle alebo nestranne”.
Zo zákonodarcu by sa tak de facto stal sudca, ktorý by posudzoval zákonnosť výkonu funkcie generálneho prokurátora. Takýto stav je v právnom štáte, kde platí princíp deľby moci, viac ako nevhodný. Nehovoriac o tom, že každý generálny prokurátor by si dva razy rozmyslel, či je ochotný celý cirkus podstúpiť a či by cesta dobrovoľného odchodu nebola pohodlnejšia. To by snahe o zníženie politických tlakov na generálneho prokurátora vôbec neprospelo.
Zuzana Čaputová teda správne identifikovala hlavný kameň úrazu. Vetovaním sporného zákona horúci zemiak opäť pristál v rukách vládneho štvorlístka. Ten musí teraz odkryť karty a ukázať, či to s očistou prokuratúry myslí vážne aj do budúcnosti. A či sa náhodou len neusiluje o generačnú obmenu „našich ľudí”, ktorí budú skákať tak, ako budú oni pískať.