Je prehnané prirovnávať nešťastie, ktoré spôsobilo smrť (predbežne) viac ako sto ľudí a ťažké zranenia ďalších tisícok so zhodením atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, udalosti, od ktorej práve dnes uplynulo 75 rokov? V metaforickej rovine to prehnané určite nie je.
Výbuch neuveriteľných 2700 ton dusičnanu amónneho v bejrútskom prístave síce naozaj vyzerá na nešťastnú náhodu, nie zámerný atentát – ako by to radi videli zarytí apologéti konfliktných riešení. Keď sa však podobná apokalypsa odohrá v krajine, ktorá už dlhé desaťročia prežíva na kolenách, je to ako vyústenie antickej tragédie, ktorej zápletky písali celé generácie ťažkých historických okolností koloniálnych dejín. Vrátane občianskej vojny. Výsledkom je existenciálna slepá ulička.
Libanon, dlhodobo trezor mocenských elít a krvavá zberná nádrž nespočetných konfliktov Blízkeho východu, krajina lákajúca „jet-set“ celého sveta na omamný nočný život a lahodnú kuchyňu, je zároveň pre svojich obyvateľov studnicou ustavičnej biedy. Bankový systém politických elít sa zrútil, národná mena sa prepadla a ceny základných produktov stúpli do astronomických výšin. Jesť vlastný hlad, túto vetu dnes opakujú aj mnohí príslušníci niekdajšej strednej triedy. A v diaspóre žije dvakrát toľko Libanončanov, ako ich prežíva doma.
Prepad je taký všetko zahŕňajúci, taký totálny, že niektorí novinári i autori hľadajú na výbuch v Bejrúte čo najpresnejšie metafory. Okrem Hirošimy si mnohí spomenuli – a nie je to celkom náhodné pozorovanie – i na dielo viedenského novinára Karla Krausa, Posledné dni ľudstva.