Pretože odhodených, vyžitých, využitých a zničených zvierat je po celom Slovensku dosť. Peniaze sú potrebné na karanténne stanice, na ich vybavenie, zamestnancov, prevádzku. Zvyčajne sa každé zviera, ku ktorému sa nikto nehlási, dostane k veterinárovi, ten ho prezrie, ošetrí, zaočkuje, odblší, odčerví, sterilizuje. A potom sa zvieratku musí niekto venovať. Niekto, kto sa mu snaží porozumieť, kto ho naučí základu života s človekom. Aby potom pripravené na novú rodinu čakalo v koterci na svoju možno životnú príležitosť.
Mať psa, mačku či nejaké iné zvieratko je dnes v podstate módne. Už od psa nepotrebujeme, aby postrážil majetok, zahnal nudu či pritúlil sa, keď to človek potrebuje. Zviera síce podľa zákona nie je vec, ale je status. Niečo, čím sa možno pochváliť. Alebo posťažovať, koľko zasa stálo u zverolekára.
Na dedinskom dvore by mal behať aspoň jeden pes a zo strechy nakúkať aspoň jedna mačka. Očakáva sa od nich služba človeku, a keď prestanú slúžiť, sú vlastne nepotrební. Ale nie každý má dopriaty zvierací dôchodok.
Oba postoje nie sú správne k niečomu, čo nepovažujeme za vec. Niekto by začal hovoriť o zvieracej duši, niekto o nekonečnej zvieracej láske. Racionálny pohľad však hovorí, že aj starostlivosť o zvieratá potrebuje podporu. Nielen verejnú zbierku po dvoch eurách v prípadoch, keď sa snažia dobrovoľníci zachrániť zničené zvieratko z príšerných podmienok.
Pozri sa, ako sa štát stavia k starým, k verejným toaletám a túlavým psom. Potom vieš, v akej krajine práve si. Hádam by sme si zaslúžili, aby sme žili v normálnej, civilizovanej krajine. Európskej. Preto sa nemusíme báť pustiť pár drobných na zvieratá, ktoré obyvatelia tejto krajiny zatratili. Lebo raz by sa to mohlo nevyplatiť. Všetkým.