Jedna rovina je morálna s vážnymi prvkami trestnoprávnej zodpovednosti. Druhá rovina je, nazvime ju volebno-technická, v ktorej režim pošliapal základy práva. Prvá rovina po zrátaní s ďalšou je ako rovnica, ktorej výsledok oberá Lukašenka o titul hlavy štátu.
Dlhoročný prenasledovateľ opozície aj bežných ľudí, čo prejavili nesúhlas s jeho politikou, sa už tradične uchýlil k brutálnemu zásahu proti demonštrantom. Protestujúcich, ktorí nedržia v ruke zbraň, a ťažkoodenci ich bijú obuškami, rozháňajú aj slzotvorným plynom, zatýkajú. Pripomeňme, že v minulosti sa Lukašenko postaral aj o to, aby niektorí odporcovia zmizli bez stopy alebo zomreli za záhadných okolností. Je to na viacero paragrafov.
Po terajších prezidentských voľbách je viac ako kedykoľvek predtým jasné, že Lukašenko si nielen sfalšoval údajných 80 percent hlasov pre seba, ale tiež (zvlášť) to, že prehral. Nedá sa odhadnúť, koľko voličov približne podporilo opozičnú Sviatlanu Cichanovsku, no isté je, že zvíťazila. Keby bol opak pravdou, nevyšli by do ulíc v celej krajine také masy nespokojných Bielorusov.
V piatok sa stretnú šéfovia diplomacie členských štátov EÚ, aby rokovali o Bielorusku. Od únie sa žiadajú jasné kroky, jej slová o sfalšovaných voľbách sme už počuli, tie opakovať netreba. Bolo by vhodné, aby členovia EÚ na križovatke úvah vykročili smerom k tomu, že prestanú uznávať Lukašenka za prezidenta.
Keď podobnú vec štáty únie dokázali urobiť vo vzťahu k autoritatívnemu Nicolásovi Madurovi v ďalekej Venezuele, tak si to zaslúži aj diktátor v Minsku. I Slovensku má na tom záležať, lebo Bielorusko je jeho sused. Hraničí s ním Poľsko, Litva, Lotyšsko, čo znamená, že má hranice s EÚ. A únia, to je aj Slovensko.