Pravdaže, nebolo to Rusko, bol to Sovietsky zväz, a nebol sám, ale odvtedy je zámena pojmov „nepodstatná“ a už nikdy nikto neuverí, že mráz by mohol fúkať aj odinakiaľ, ako z Kremľa. Takto zreteľne definovaný nepriateľ je pre mnohých priam úľava: v geopolitických hrách si netreba pariť mozog, proti komu sa vymedziť.
Je to neveselá bilancia najmä pre tých, čo si uvedomujú, že „veľké dubisko“ týmto zákerným bodnutím od chrbta v stredoeurópskom nárazníkovom priestore navždy stratilo dôveru – tú, ktorú si v mnohých srdciach vojnovej generácie dokázalo získať.
Kto to lepšie vyjadril, ak nie Karel Kryl prirovnaním „bratři z krve Kainovy, poslové noci, která do zad bodá dýku…“ alebo „v krajině přelíbezné zavraždily víru…“
Ján Budaj, ktorý už ako opozičný poslanec navrhoval vyhlásenie 21. augusta za Deň obetí okupácie a 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk pripomína, že „invázia v roku 1968 bola najmasívnejším vojenským zákrokom proti civilnému obyvateľstvu v 20. storočí v dobe, keď nebola vojna“. Má pravdu. Kolektívnu pamäť nevojnových generácií poznačila podobne devastačne ako dve svetové vojny generácie vojnové. „Nikagda nězabuděm,“ spieva Kryl v refréne.
Čo s tým? Dobrá pamäť je užitočná. Máločo je však strašnejšie ako sebaľútosť. Veď čo iné ľahšie odobrí ďalšiu nespravodlivosť, než živený pocit spravodlivo sa mstiacej obete?
Ak majú mať pamätné dni, oslavy koncov vojen a odchodov okupantov nejaký význam, tak nadovšetko jediný: aby nám pripomínali, že žiadna obeť nie je obeťou navždy, a že sa vždy treba mať na pozore, či sa aj my v menej akejsi vznešenej idey práve nezúčastňujeme na nejakej vzdialenej invázii „spriatelených“ vojsk.