Pri tomto čísle akosi vágne znejú reči ministerstva práce o podpore rovnosti mužov a žien, ktoré nahradili snahy o rodovú rovnosť. Prapodivne vyznievajú aj reči o raste počtu otcov na rodičovských dovolenkách. Predsa len peniaze nepustia a ak žena zarába o necelé tri stovky menej, štátnych 370 eur (a to len v prípade, že poberateľ či poberateľka pred nástupom pracoval), rodinu z biedy nevytrhne.
Takže logicky z toho vychádza, že doma zostane tá, čo zarába menej. Darmo sa tu hráme na nejaké možnosti, matematika nepustí. Dva a dva sú proste stále štyri. A nezachráni to ani flexibilná pracovná doba, budovanie jaslí či rečičky o pomáhaní v domácnosti.
Ženám nepomôžu ani snahy o sprísnenie interrupcií. Blúznenie, ktoré predviedli podaktorí poslanci na poslednej schôdzi, už hádam ani nepatrí do 21. storočia. Naopak, pomohol by skôr tlak na vyrovnanie platov. Nemuseli by sa báť osudu osamelej matky či opustiť násilný vzťah.
Netreba vymýšľať žiadne zázračné metódy na podporu rovnosti ani riešiť boj s predsudkami, jednoducho postačí vyriešiť platy.
Hneď ako by sa tie ženské vyrovnali mužským, rovnica delenia pozícií by sa zmenila. Už by neplatila stará odrhovačka o živiteľoch rodiny a ohrievaní rodinného kozuba. Ľudia by totiž dostali na výber. A aký by ten výber bol, by bolo len a len na nich a nie na nevyhnutnej ekonomickej matematike napätého rodinného rozpočtu.