Návrat k Vianociam

, 21.12.2020 19:00

Európa, svet a Slovensko oslavovali za posledné roky okrúhle výročia viacerých zásadných udalostí. Sto rokov od konca prvej svetovej vojny, rozpad monarchie a vznik Československa, volebné právo pre ženy, koniec druhej svetovej vojny, výročie deportácií aj SNP, Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, tridsať rokov demokracie po nežnej revolúcii... a mnohé by sa ešte nazbieralo.

Dvadsiate storočie bolo najrýchlejšou dobou v dejinách. Začiatkom roku 2020 Slovensko špecificky oslávilo storočnicu profesionálneho Slovenského národného divadla, čomu predchádzali oslavy položenia základov Slovenskej filharmónie, konzervatória či 90 rokov profesionálneho rozhlasu a ďalších, dnes až neuveriteľne samozrejmých a kľúčových kultúrnych inštitúcií. Predovšetkým tie z nás spravili kultúrny národ. A hoci si to málokedy uvedomujeme a málokedy prejavujeme vďaku, práve ony nás zapísali aj na politickú mapu Európy.

Vianoce pred sto rokmi boli iné ako dnes. Nové možnosti a nadšenie boli isto ohromné. Nad neveľkými mestami padal hustý sneh a slovenský vidiek, ľudia po stáročia zviazaní so zemou, horami a riekami, zasadali v rodinnom kruhu za sviatočný stôl. V mrazivom vzduchu chodili malí koledníci od dverí k dverám, vinšovali hojnosť, zdravie a dobré veci, a hlavy sa skláňali k modlitbám.

Vianoce, čas zimného slnovratu, sú od praveku ľudskej cesty časom návratu k sebe samému, kontempláciou o konci i nádejou na nový život a cyklickú obmenu všetkého, čo so sebou prináša.

Fungovalo to tak po stáročia a nielen tie kresťanské. Čas zimného slnovratu je od praveku ľudskej cesty po tejto zemi časom návratu k sebe samému, rozjímaním o svojom konci i nádejou na nový život a cyklickú obmenu všetkého, čo so sebou prináša. Tmu aj svetlo, bolesť aj pôžitok, utrpenie i radosť. Lásku, nenávisť, aj ich neutíchajúci vzájomný boj, krv a nehu, vodu i víno.

Pozerám sa na pohľadnicu z tých rokov, ktorú poslal môjmu prastarému otcovi jeho brat. Nad realistickým vyobrazením námestia starého mesta s deťmi šantiacimi v snehu, remeselníkmi v stánkoch a dámami s mufmi sa futuristicky vznáša aeroplán, v zadnom pláne sa črtajú vežiaky, autá a dymiace komíny. „Nuž vari takto bude vyzerať náš svet budúcnosti?“ pýta sa pisateľ pohľadnice. V tej otázke akoby sa prejavila akási obava, úzkosť, zároveň však i zvedavosť a túžba. Čo by asi povedal dnes?

Myslím na nich, na našich predkov, čo si tak veľmi želali lepší život; na ich priania, nadšenie aj obavy. Ich vieru v ľudskosť, pokrok, úctu k vzdelaniu, jazyku, nárokov na seba, lásku k zemi, krajine, prírode a človeku. Na vedomie naliehavej potreby toho, čo sa nazýva pokrok, ale i na obavy, čo nekontrolovaná moc modernosti môže vykonať na obyčajnom, vrúcnom človečenstve a rovnováhe medzi mestom a vidiekom, prírodou a človekom. U nich to boli len obavy.

Po sto rokoch, ba prečo nie po storočiach, my máme možnosť vidieť, čo sme v duševnom nastavení fanatickej honby za ustavičným rastom a pohodlím pokazili. Zdá sa mi, že namiesto aeroplánu by sme nad krajinou opäť radšej videli padať sneh. Pandémia nás v nepríčetnom rozmachu zastavila akoby na poslednú chvíľu. A hoci to bolí, bolo by krásne, keby sme na tieto Vianoce nakoniec spomínali ako na tie, keď sme zase spomalili a dostali šancu na návrat k väčšej rovnováhe, k lepšiemu svetu. Kiežby sme to vedeli využiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#zimný slnovrat #Vznik Československa #výročie 1. svetovej vojny #Vianoce 2020 #pandémia koronavírusu #100 rokov SND
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku