Dvadsiate storočie bolo najrýchlejšou dobou v dejinách. Začiatkom roku 2020 Slovensko špecificky oslávilo storočnicu profesionálneho Slovenského národného divadla, čomu predchádzali oslavy položenia základov Slovenskej filharmónie, konzervatória či 90 rokov profesionálneho rozhlasu a ďalších, dnes až neuveriteľne samozrejmých a kľúčových kultúrnych inštitúcií. Predovšetkým tie z nás spravili kultúrny národ. A hoci si to málokedy uvedomujeme a málokedy prejavujeme vďaku, práve ony nás zapísali aj na politickú mapu Európy.
Vianoce pred sto rokmi boli iné ako dnes. Nové možnosti a nadšenie boli isto ohromné. Nad neveľkými mestami padal hustý sneh a slovenský vidiek, ľudia po stáročia zviazaní so zemou, horami a riekami, zasadali v rodinnom kruhu za sviatočný stôl. V mrazivom vzduchu chodili malí koledníci od dverí k dverám, vinšovali hojnosť, zdravie a dobré veci, a hlavy sa skláňali k modlitbám.
Vianoce, čas zimného slnovratu, sú od praveku ľudskej cesty časom návratu k sebe samému, kontempláciou o konci i nádejou na nový život a cyklickú obmenu všetkého, čo so sebou prináša.
Fungovalo to tak po stáročia a nielen tie kresťanské. Čas zimného slnovratu je od praveku ľudskej cesty po tejto zemi časom návratu k sebe samému, rozjímaním o svojom konci i nádejou na nový život a cyklickú obmenu všetkého, čo so sebou prináša. Tmu aj svetlo, bolesť aj pôžitok, utrpenie i radosť. Lásku, nenávisť, aj ich neutíchajúci vzájomný boj, krv a nehu, vodu i víno.
Pozerám sa na pohľadnicu z tých rokov, ktorú poslal môjmu prastarému otcovi jeho brat. Nad realistickým vyobrazením námestia starého mesta s deťmi šantiacimi v snehu, remeselníkmi v stánkoch a dámami s mufmi sa futuristicky vznáša aeroplán, v zadnom pláne sa črtajú vežiaky, autá a dymiace komíny. „Nuž vari takto bude vyzerať náš svet budúcnosti?“ pýta sa pisateľ pohľadnice. V tej otázke akoby sa prejavila akási obava, úzkosť, zároveň však i zvedavosť a túžba. Čo by asi povedal dnes?
Myslím na nich, na našich predkov, čo si tak veľmi želali lepší život; na ich priania, nadšenie aj obavy. Ich vieru v ľudskosť, pokrok, úctu k vzdelaniu, jazyku, nárokov na seba, lásku k zemi, krajine, prírode a človeku. Na vedomie naliehavej potreby toho, čo sa nazýva pokrok, ale i na obavy, čo nekontrolovaná moc modernosti môže vykonať na obyčajnom, vrúcnom človečenstve a rovnováhe medzi mestom a vidiekom, prírodou a človekom. U nich to boli len obavy.
Po sto rokoch, ba prečo nie po storočiach, my máme možnosť vidieť, čo sme v duševnom nastavení fanatickej honby za ustavičným rastom a pohodlím pokazili. Zdá sa mi, že namiesto aeroplánu by sme nad krajinou opäť radšej videli padať sneh. Pandémia nás v nepríčetnom rozmachu zastavila akoby na poslednú chvíľu. A hoci to bolí, bolo by krásne, keby sme na tieto Vianoce nakoniec spomínali ako na tie, keď sme zase spomalili a dostali šancu na návrat k väčšej rovnováhe, k lepšiemu svetu. Kiežby sme to vedeli využiť.