Dnes je však skôr v kurze vyčítať nedostatok kritického myslenia každému, kto má iný názor. Alebo zabúdať. Alebo nevedieť. Alebo byť lenivý dopočúvať do konca, dočítať do poslednej bodky či dávať veci do súvislostí a vnímať, čo je pod povrchom. Lebo to by znamenalo pochybovať. Aj o sebe a svojich názoroch či postojoch.
Zhruba mesiac hýbe Slovenskom okrem koronavírusu aj kauza Milan Lučanský. Vrcholila minulý týždeň, keď bývalý policajný prezident spáchal samovraždu a zomrel v nemocnici. Spoločnosť sa v podstate rozdelila na dve skupiny. Jedna tvrdí, že ho k smrti dohnali, druhá zasa, že ho dohnalo svedomie. Prvá pripomína všetky jeho dobré vlastnosti a úspechy, druhá vyčíta, že bol korupčník. Čo z toho je pravda? Ani jedno? Oboje?
V ostatných dňoch sme si na svoju adresu vypočuli všeličo, pretože sme dali priestor mužovi, ktorý Lučanského poznal a podľa ktorého jeho smrť nebola v poriadku. Akosi sa pozabudlo, že ten človek povedal, že je ochotný vypovedať aj pred policajným vyšetrovateľom. To je to počúvanie a čítanie do poslednej bodky. Je ľahšie vynášať súd v súlade s vlastným názorom. A kašľať na súvislosti, motívy či kvalifikáciu autorov tvrdení.
V pondelok ministerka spravodlivosti Mária Kolíková zriadila špeciálnu kontrolnú komisiu, ktorá sa bude zaoberať Lučanského smrťou. Jej členmi sú poslanci, zástupca prezidentky, ombudsmanky, experti aj novinári. Jej členom je aj náš kolega. Denník Pravda si váži pravdu. Nech už je akákoľvek. Čo presne sa odohrávalo v hlave bývalého policajného prezidenta, to nevieme. Môžeme však z okolností vyčítať či skôr odhadnúť, prečo sa jeho príbeh skončil takto fatálne.
Pochybnosti okolo jeho smrti sú namieste. Dúfame, že aj našou účasťou v kontrolnej komisii sa ich podarí vysvetliť.