Predsa len tam hnoj z maštalí necítiť, kravka nezabučí a traktory dopravu pravidelne nespomaľujú. I keď, buďme zhovievaví, je to aj pochopiteľné. Veď pri nakupovaní vo vydezinfikovaných predajniach nie je farmárov vidieť. (Pri)ľahko sa tak zabúda, akí sú dôležití.
Tvárou v tvár realite vidieka vyznieva výzva na prácu z domu v čo najvyššej miere úplne nereálne. Práve zamestnanci družstiev, fariem, mliekarní, mäsokombinátov, bitúnkov, ale i veterinári (a tak ďalej) nemôžu ostať doma. A to ani teraz, keď akoby šmahom ruky pribúdajú červené okresy. Jednoducho to, čo sa dá realizovať v úrade, novinách, e-shope či na ministerstve (ako spomínal samotný šéf rezortu práce Milan Krajniak), na poli, v mliekarni či družstve možné nie je. Tu stále treba človeka.
Vidiek tak pandémia kvári veru výraznejšie ako mestá. Predsa len tam prevládajú iné práce. Ľudia musia opustiť teplo domova, pole či zviera nepočká. A to ani pri pokročilej automatizácii výroby. A ani tá jesenná úroda sa z polí nepozbierala sama. A tak sa chtiac-nechtiac otvárajú opäť aj pomyselné nožnice nepochopenia medzi mešťanmi a dedinčanmi.
Aj preto majú mnohí farmári ťažké srdce na vládu. A je to i pochopiteľné. Nielenže poľnohospodárstvo vypadlo z reformného plánu, ktorý určí, kam pôjdu miliardy z Bruselu, no nespomína sa ani medzi prednostne očkovanými. (Azda podľa kompetentných nie sú v prvej línii?) A hoci poľnohospodárstvo patrí ku kritickej infraštruktúre (lebo veď jesť sa musí), očividne je to len odtiaľ potiaľ. Čo však bude v obchodoch, ak farmári vypadnú? Alebo chceme azda jesť len potraviny z cudziny, či nebodaj prejsť na konzervy?