Poľnohospodárstvo a potravinárstvo je pre európskych zákonodarcov tvrdý oriešok. Napísať zákon, ktorý bude rovnako spravodlivý pre každú krajinu Európskej únie, je takmer nemožné. Sme z jednej Európy a predsa s rozdielnou skúsenosťou, aj tou, ktorá sa týka výroby potravín a obchodu s nimi. Európa ani Slovensko nie sú hladné, ale naša sýtosť je čoraz menej dielom slovenských poľnohospodárov a potravinárov. Sme pritom krajinou, ktorá má všetky predpoklady na to, aby sa živila vlastnými rukami. Vždy sme to vedeli.
Lenže dostať sa s potravinami na regál nie je jednoduché, dokonca ani vtedy nie, keď na to vyzývajú najväčšie obchodné spoločnosti. Na pulte ide totiž vždy predovšetkým o cenu, kvalitu, pestrosť, ale aj uhlíkovú stopu. Aj tú treba zarátať do ceny, lebo je súčasťou kvality a dĺžky ľudského života.
Musíme sa pozrieť nanovo, čo je spravodlivá cena potraviny, vrátane chleba každodenného. Vždy sme jedli svoj chlieb, nebol to holub doletený a dopečený z cudzieho dvora, ako sa neraz stáva teraz, keď je vyrobený z vyvezeného slovenského obilia.
Kde zostal náš zdravý rozum?
To, čo prednostne potrebujeme, je postaviť na nohy vlastné poľnohospodárstvo a potravinárstvo, aby bolo schopné konkurovať lacnejším, storakými spôsobmi dotovaným potravinám z dovozu. Dovoz potravín, najmä tých, ktoré si vieme dorobiť sami, treba stlačiť na minimum. To sa dá urobiť len tak, že sa podpora produkcie potravín dostane do Plánu obnovy, kde z nevysvetliteľných dôvodov chýba. Tí, čo píšu zákony, by mali vedieť, čo je prvoradé a čo druhoradé. Napokon, pokiaľ ide o zákon o nekalých obchodných praktikách, nuž, je to zákon, ako radi pripomínajú džentlmeni, predovšetkým o dobrých mravoch. Prečo ich musíme zo zákona vynucovať?