Kto je pravý roľník?

Keby sme poznali odpoveď na túto otázku, mnohé veci by boli na Slovensku jasnejšie. Napríklad aj pri definovaní poberateľov dotácií do poľnohospodárstva. Ich úloha sa v priebehu posledných sedemdesiatich rokov zmenila, tak ako sa zmenil obsah slova roľník, neskôr poľnohospodár, ku ktorému v posledných rokoch pribudlo populárne anglické slovo farmár.

, 21.02.2021 19:00
5

Obsah a forma by mali hrať a zapadať do seba. Lenže nesúzvučia, práve tak ako dotačná politika, ktorá je v réžii Európskej únie. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ prešla komplikovaným vývojom. Jej prvotným cieľom podobne ako na Slovensku bolo zasýtiť po vojne hladné obyvateľstvo. Aj vďaka výdatným podporám začali rodinné farmy v západnej Európe produkovať už v druhej polovici šesťdesiatych rokoch také objemy potravín, že vznikol druhý problém, ako sa zbaviť prebytkov.

Keď Slovensko v roku 2004 vstúpilo do EÚ, Brusel nemal najmenší záujem podporovať rast poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie. Realitou sa stali dotácie odviazané od produkcie. Priame platby poskytované na hektár pôdy nesúviseli s tým, koľko kto vyprodukuje, ale boli viazané na deklarované hektáre. Dôležité bolo mať pôdu a s ňou prišli aj podpory.

Kto je dnes vlastne slovenský poľnohospodár? Na to veru nie je jednoznačná odpoveď. Mal by to zadefinovať zákon, ale obsiahnuť v čase globalizujúcej sa ekonomiky komplikované procesy, ktoré od základu zmenili slovenský vidiek a ľudí, ktorí pracujú, manažujú a vlastnia či spoluvlastnia podniky, nebude jednoduché.

Na transformujúce sa agropotravinárske odvetvie, v ktorom sa zvádzal zápas o majetkové ovládnutie podnikov, to malo devastačný účinok. V krajnom prípade stačilo pôdu pomulčovať a dotácie na účet nabehli. Časť "podnikateľov“ na pôde na túto hru pristúpila. Začala sa rozpadať živočíšna výroba, prestali sa obrábať lúky a pasienky a dolu na rovinách sa podniky preorientovali na obilniny, olejniny, kukuricu.

Hneď po revolúcii bola evidentná snaha časti politických elít vrátiť krajinu k stavu pred kolektivizáciou, teda vytvoriť voči družstvám protiváhu v podobe rodinných fariem. Bez ohľadu na to, že dnes máme už stovky rodinných podnikov či skôr podnikov v držbe rodín, nejde o klasické rakúske, nemecké alebo dánske rodinné farmy.

A zmenil sa status i náplň ľudí, ktorí hospodárili na pôde. V čase dominancie družstiev (1949–1989) sa vytvorili de facto dve skupiny roľníkov: jedni, čo manažovali – riadili podniky a druhí, čo orali, siali, žali, chovali zvieratá. Všetci boli poľnohospodári, ale v hierarchii družstva, aj keď sa pestovalo rovnostárstvo, ľudia to podvedome cítili, stáli jedni aj druhí už kdesi inde.

Po novembri 1989 reštitučný a transformačný zákon odrazu vrátil do hry vlastníkov pôdy. Pôda bola najviac oceňovaným kritériom pri vyratúvaní majetkových podielov, až po nej inventár a odpracované roky. Len zopár ľudí v prvých rokoch nabralo odvahu samostatne podnikať. Možno preto, že im chýbali manažérske spôsobilosti, možno preto, že v družstve, s ktorým prišiel aj nový spôsob života na dedinu, sa im žilo dobre.

Lenže veci sa začali prudko meniť, postupom času sa rozpadli tradičné dodávateľsko-odberateľské vzťahy, v družstvách sa začalo obchodovať s podielnickými listami, majetok sa nanovo preskupoval, tentoraz k manažérom družstiev alebo k obchodným spoločnostiam. Kapitalizmus nemilosrdne začal koncentrovať kapitál a vyrábal nových poľnohospodárov, nových majiteľov podnikov, ktoré sa začali predávať. Do niektorých vstúpili domáci, alebo aj zahraniční investori.

Kto je dnes vlastne slovenský poľnohospodár? Na to veru nie je jednoznačná odpoveď. Mal by to zadefinovať zákon, ale obsiahnuť v čase globalizujúcej sa ekonomiky komplikované procesy, ktoré od základu zmenili slovenský vidiek a ľudí, ktorí pracujú, manažujú a vlastnia či spoluvlastnia podniky, nebude jednoduché.

Preto nie je ani jednoduché nastaviť podpory, ani opätovne vtiahnuť do hry všetkých drobných vlastníkov pôdy, z ktorých sa jej mnohí odcudzili a uvideli jej cenu len v premene pozemkov na stavebné parcely. Alebo v získaní dotácie, veď je odviazaná od produkcie. Sme krajinou, ktorá si musí ujasniť, aký chce mať vidiek, a teda aj poľnohospodárstvo. Neexistujú rýchle riešenia, už len preto, že máme pred sebou iný vidiek a poľnohospodárstvo, ako sme ho poznali. Ako ho zmeniť, to je otázka otázok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
5 debata chyba
Viac na túto tému: #poľnohospodárstvo #družstvo #agrodotácie