Náhle je takáto vláda nútená robiť rozhodnutia, od ktorých závisia tisícky životov a živobytí, pretože príde udalosť, ktorá v okamihu vyvráti všetky dovtedy nevyvrátiteľné normy z koreňov. Nie je vylúčené, že práve vtedy by vláda mohla dospieť k triezvej spoločnej vízii. Pretože za stavu špeciálneho si rozumná politika vynucuje kroky vedúce k zachovaniu čo najväčšej spoločenskej stability. Ak teda priamo nie raketové zlepšovanie zdedenej sociálnej a ekonomickej situácie, tak aspoň zachovanie status quo. O slovenskej vláde to však neplatí.
Slovensko už rok vyzerá ako deravá loď, ktorej posádka síce lopatkami vyžblnkáva vodu, ale kapitánstvo si just ešte zatne do dna sekerou, a potom zdupká na záchrannom kolese.
Vlády krajín, kde je momentálne pandemická situácia ustálená alebo dobrá, spravidla od začiatku stavili na získanie čo najširšej podpory. V jednote je sila je síce vraj zastarané heslo, ale politik, ktorý nedokáže udržať vnútornú stabilitu a zomknutosť národa v kríze, nemôže vyhrať. Múdre rozhodnutia preto mierili na udržanie sociálnej istoty a okamžitú ekonomickú podporu. O slovenskej vláde to však – neplatí.
Začiatkom februára, teda takmer po rok (!) trvajúcej kríze vyhlásili teraz už exminister práce Milan Krajniak a minister financií Eduard Heger, že zvýšia príspevky z balíka prvej pomoci. Avizovala sa aj stopercentná náhrada mzdy. To všetko však až na nátlak vedcov, neskoro a navyše stále bez efektu. Zato rušeniu posledných sociálnych istôt sa počas pandémie darilo tak dobre, akoby si ju prehrávajúca vláda priam privolala na pomoc a nie sa proti nej zomkla.