Znie to pekne, tak po štúrovsky. Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí… V skutočnosti je to posolstvo podobne pekne znejúce a nejasné ako samotné kapitoly programového vyhlásenia. Navyše, čo presne sa myslí tými starými časmi? Je to obdobie prvej vlády Igora Matoviča, ktorej plavba sa napokon neskončila stroskotaním a posádka pokračuje v kompletnej zostave; alebo sa tým myslia časy ešte pred „bodom nula“, datované začiatkom pandémie a nástupom zásadného zametania s tradíciou privilégií oligarchie, záujmových skupín, korupcie v justícii a polícii pod taktovkou predchádzajúceho premiéra, ktorý svojou charizmatickou osobnosťou odštartoval „nový letopočet“ slovenskej politiky?
Podobne ako predchádzajúce programové vyhlásenie aj to najnovšie má mnoho pekných a užitočných predsavzatí, ktoré reagujú na aktuálne výzvy celosvetového kontextu, a to aj v sociálnych otázkach zviditeľnených pandémiou či klimatickými zmenami. Napríklad zlepšenie starostlivosti o zdravie obyvateľstva, zabezpečenie sociálnych istôt, ochrana životného prostredia, potravinová sebestačnosť… všetko to, čo si mnohí obyvatelia Slovenska úpenlivo želáme už aspoň 30 rokov, a napriek programovým vyhláseniam sa akosi stále dopracúvame len k opaku. Ale možno je to len všetko viac otázka interpretácie, podobne ako pri starých náboženských textoch, ktoré o to lepšie znejú, o čo viac sa kvôli nim ľudia vadia.
Interpretáciu istým spôsobom už naznačil predseda Národnej rady SR Boris Kollár, ktorý objasnil, že koaličné strany vlastne ostali pri „starom“ programovom vyhlásení, z ktorého bude vylúčené len to, čo už bolo splnené. Ostáva na interpretácii – čo to je?