Nová indická mutácia, ktorá zaskočila vedu, je už aj v Európe. V Indii sa zmenila na vražedne nabrúsenú čepeľ kosy.
Po britskej, juhoafrickej či brazílskej mutácii je indická mutácia ďalšou fackou do tváre populistickým politikom aj ľahkovážnej verejnosti. Najskôr sa odvolávali na chrípôčku, potom na všetky možné druhy sprisahaní, boj o vakcíny prakticky obnovil studenú vojnu. Do očkovania mnohí ľudia v nádeji na definitívne „vykúpenie“ vložili toľko nádejí, že celkom zabudli, aké varovanie nám mutácie dávajú: najhlúpejšie, čo môžeme urobiť, je spoliehať sa, že nemôže byť horšie, ako už bolo. Že sme v bezpečí.
Môže sa indický subkontinent s preľudnenými metropolami, chudobou, nekonečnými lánmi jedovatých geneticky modifikovaných plodín a viac ako miliardou obyvateľov, kde návrat robotníkov z Bombaja do domácej karantény pripomína biblický exodus, izolovať od zvyšku sveta? Odpoveď asi poznáme. Výjavy masových kremácií kraľujú médiám, hoci predseda vlády Narendra Modi sa po radikálnom septembrovom poklese dušoval, že „India pokorila COVID-19“, a opäť povolil masové politické stretnutia, náboženské oslavy či svadby. Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, indická spisovateľka Arundhati Royová, hovorí dokonca o „zločine proti ľudskosti“. Podľa nej je na „novej burze indickej morbidity“ najcennejšou menou kyslík – dožadujú sa ho politici, novinári, lekári – a rodiny zatiaľ medzi kremáciami zháňajú kyslíkové bomby, hoci aj na čiernom trhu.
Bežný západný návštevník „exotiky“ sa vopred poistí, aby nič z toho nevidel, nepočul a necítil. Lenže keď sa človeku nechce za realitou, realita príde za ním.