V utorok sa Výbor NR SR pre kultúru a médiá väčšinou hlasov rozhodol, že neústupčivé stanovisko „odobrí“ a delimitáciu schválil. So žiadnymi odborníkmi nikdy nebola nadviazaná reč. Je známa vec, že obyčajní ľudia zvládajú neobyčajné veci i bez zaťažkávajúcich konzultácií s ľuďmi od fachu.
Napríklad s tými, ktorí sú podpísaní v Petícii za zachovanie Múzea SNP v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR, a to z radov širokej odbornej slovenskej aj medzinárodnej spoločnosti, pretože Múzeum SNP patrí k vlajkovým lodiam celej slovenskej kultúry ďaleko za hranicami Slovenska. Pre ministerstvo kultúry by teda malo byť prirodzenou prioritou udržať si ho vo svojej gescii, pretože reprezentuje Slovensko ako kultúrny a politický celok s jasným a opodstatneným (?) miestom na mape Európy. Podľa nejedného vyjadrenia ministerky by sa však mohlo zdať, že také čosi sa dozvedela len včera. Je zato neochvejne presvedčená o správnosti rozhodnutia zosnovaného spoločne s ministrom, na ktorého ministerstve vraj priam „tlčie srdce pre vojenstvo“.
Kauza Múzea SNP a činnosť ministerky kultúry pripomína otrepané porekadlo o zbytočnosti hádzania perál sviniam. Nech ich bude vo válove miliarda, nič z nich neostane.
Zrejme práve tento tlkot bude elementom, pre ktorý stále nepočujeme argumenty. Milanová sa vraj múzea nechce zbaviť, ako to „hystericky“ a „politicky“ interpretujú odporcovia; tzv. memorandum o spolupráci s Jaroslavom Naďom vraj podpísala práve preto, aby mohlo pracovať kvalitnejšie. Ako a na základe čoho má tomu napomôcť MO, nevedno. Hlavný háčik však väzí ešte hlbšie.
Časť rozdeleného múzea nemá podliehať priamo novému zriaďovateľovi, ale má splynúť s Vojenským historickým ústavom. Teda sa rozpustiť v inštitúcii, ktorá má sama finančné problémy pri údržbe vojenských objektov. Preto keď Milanová opakuje, že práve Naďovo ministerstvo má kvalitnejšie fungovanie či špecialistov na reštaurovanie techniky a exponátov, vlastne len potvrdzuje, že, po prvé, považuje Múzeum SNP len za akýsi areál, do ktorého odrastení chalani vysypali hrdzavé tanky; a po druhé, vonkoncom nerozumie zmyslu ministerstva kultúry. Či kultúry vôbec.
Pretože, ako sa veľmi výstižne vyjadril riaditeľ Pamätníka Lidice plk. Eduard Stehlík, najšokujúcejšie na celej veci ani tak nie je preradenie kľúčovej kultúrnej inštitúcie spod jedného ministerstva na druhé, ale strata právnej subjektivity zlúčením s inou inštitúciou. Kauza Múzea SNP a činnosť ministerky kultúry pripomína otrepané porekadlo o zbytočnosti hádzania perál sviniam. Nech ich bude vo válove miliarda, nič z nich neostane.
To je výsledok dlhodobého spoločenského stavu, v ktorom sú vzdelanie, hrdosť a kultúrnosť vnímané len ako nadstavba. V skutočnosti sú to neviditeľné piliere zmysluplnosti existencie štátu či kultúrneho celku. A zbadať to, až keď sa zrútia.