Dôvodov, pre ktoré Sulíkovi pretiekol pohár trpezlivosti, je nepochybne viac ako dosť. Matovič si z neho urobil fackovacieho panáka a šéf liberálov musel od neho znášať množstvo nevyberavých útokov, ba priam podpásoviek. Akoby ani neboli koaličnými partnermi. Hoci nimi sú, prepuklo medzi nimi otvorené nepriateľstvo.
Kým napr. kotlebovci a im podobní sa od zvyšku politickej scény sami jasne vyčleňujú svojím extrémistickým programom, čím sa pre ostatných automaticky stávajú neprijateľnými, Matovič sa extrémistom stal z vlastnej vôle.
V podstate ním vždy bol, len sa mu pred voľbami podarilo ľudí šikovne obalamutiť, že je alternatívou voči Ficovi. Svojou neschopnosťou normálne komunikovať a riadiť štát, svojou tvrdohlavosťou a sebastrednosťou však postavil proti sebe úplne všetkých – od voličov Smeru cez mestských liberálov až po nacionalistov. Žiadny iný politik nevyvolal u ľudí takú obrovskú vlnu nevôle ako on. Za to, že mu nedôveruje 87 percent občanov Slovenska, si môže len a len on sám.
Matovič sa tak dostáva do izolácie aj v pravicovom tábore. Síce je ministrom a stále sa môže spoľahnúť na podporu Sme rodina, ale politicky je už odpísaný. Matovič je mŕtvy muž. V politike ešte chvíľu pobudne, vyvolá nejaké šarvátky, no každý, kto je pri zmysloch, bude od neho dávať ruky preč, aby náhodou na neho nepadol ani tieň podozrenia, že sa nakazil „Matovičovou chorobou“.