Ľudia z Horných Uhier odchádzali najčastejšie kvôli hladu. Deti zo vzdelanejších rodín zas chodievali na štúdiá, s víziou, že sa vrátia a povznesú rodisko tak, aby sa raz dokázalo postarať samo o seba. Domovina sa však vzdelaným rodoľubom málokedy vedela poďakovať. Nuž a kde sme dnes?
Najnovšie prieskumy agentúry Focus ukazujú, že okolo polovice vysokoškolsky vzdelaných ľudí túži odísť do zahraničia, z toho asi 14 percent natrvalo. Percento tzv. odlivu mozgov je teda vysoké, ide najmä o študentov humanitných vied a aj technických smerov. Krajiny, kde sa túžia uplatniť, sú často už vzdelanými prisťahovalcami saturované, stále však ostávajú prísľubom, že ak človek berie vysokoškolské štúdium ako vážne spoločenské poslanie a záväzok, nevyjde na psí tridsiatok. Slovensko sa v tomto svojej macošskej tradície nedokázalo zbaviť ani v posledných tridsiatich rokoch. Najvypuklejšie to možno ukazuje situácia z roku 2018, keď strana SaS dokonca navrhla, aby si budúci lekári, túžiaci odísť do zahraničia, za štúdium platili. Tomu, aby nebol medik na Slovensku považovaný za akéhosi trpeného nádenníka, do ktorého si možno pri každom zlyhaní vlády do ľubovôle kopať, už akosi veľa tvorivých nápadov nevenovali.
Teraz dobre vidno, že zďaleka nejde len o medikov. A treba dodať, že nie len o vyššie vzdelaných ľudí. Na Slovensku jednoducho vidí svoju perspektívu málokto. Niekto popod fúz dodá, zadarmo tu študovať áno, no priložiť ruku k dielu už nie. Iste. Akurát nie každý má chuť prikladať ruku k dielu tam, kde sa ukazuje, že spoločensky ľahšie prerazia eskamotérski potrimiskári či dobrodružné bytosti s „opajcnutou“ diplomovou prácou, ktorí potom dokonca smú tej spoločnosti aj určovať pravidlá.