Do histórie pomaly odchádza aj dedina, akú sme poznali z čias socializmu, keď jej hlavnou hybnou silou boli družstvá. Niekedy priama konfrontácia so skutočnosťou prekvapuje. Na Slovensku bolo bezmála tisíc poľnohospodárskych – roľníckych družstiev. Po tridsiatich rokoch prežili len tie najživotaschopnejšie. Mnohé skrachovali, potom sa premenili na obchodné spoločnosti a spolu s nimi vznikli aj tisícky samostatne hospodáriacich roľníkov.
Ešte nikdy v minulosti sme nemali takú pestrú štruktúru poľnohospodárstva, ako máme v súčasnosti, a možno aj preto si nevieme odpovedať na otázku, kto je vlastne pravým reprezentantom poľnohospodárskej výroby na Slovensku. Tá má prevažne veľkovýrobný charakter a rodinné farmy v takej podobe, ako ich pozná Rakúsko či ostatná západná Európa, nemáme.
Vzniká u nás vo svete ojedinelá podoba vidieka aj poľnohospodárstva. To sa sústreďuje aj v prípade rodinných fariem do bývalých objektov družstiev či štátnych majetkov, pravdaže, najmä na Orave, lazoch a kopaniciach nájdeme aj roľnícke usadlosti.
V priebehu kolektivizácie sa totiž do takej miery zmenilo osídlenie vidieka, rozmiestnenie hospodárskych objektov, ako aj spôsob života, že návrat do čias spred kolektivizácie vlastne už nie je možný. Naozaj platí, dva razy nevstúpiš do tej istej rieky. Tobôž, keď sa na vidieku narodila tretia generácia ľudí, ktorá nemá záujem viesť život svojich predkov. A keby aj mala, kde vlastne založiť svoje rodinné hospodárstvo? V husto osídlených obciach je to takmer nemožné.
Vzniká u nás vo svete ojedinelá podoba vidieka aj poľnohospodárstva. To sa sústreďuje aj v prípade rodinných fariem do bývalých objektov družstiev či štátnych majetkov, pravdaže, najmä na Orave, lazoch a kopaniciach nájdeme aj roľnícke usadlosti.
Čo je však pre väčšinu slovenského vidieka typické? Najmä to, že stratil pôvodný kolorit a vôňu, ktorú mu dodávali ovocné sady, zeleninárstvo a chovy zvierat, a to nielen na družstevných farmách, ale aj v pridomových hospodárstvach. Naše dediny sa čoraz viac túžia podobať mestám, a už sa najmä v blízkosti veľkých miest aj podobajú. Farmy už aj vidiečanom novej generácie prekážajú, lebo smrdia. Lenže také Dánsko, Holandsko, Švajčiarsko, ktoré životnou úrovňou vysoko prekonávajú Slovensko, majú na vidieku farmy a veruže cez leto voňajú nielen dozrievajúcim obilím, ale aj hnojovicou.
Chceme viac slovenských čerstvých potravín, cnie sa nám za nimi. Súčasne však musíme byť pripravení zniesť aj odvrátenú stránku. Teda občas prach z polí, roztrúsenú slamu po na ulici či vôňu, ktorá sa spája s chovom zvierat. A tiež musíme byť pripravení na to, že budeme viac financovať poľnohospodárstvo z vlastných národných zdrojov. To sa po kauzách, ktoré sú spojené so zneužívaním prostriedkov z verejných zdrojov, mnohým akosi nepozdáva. Lenže potraviny aj dobre obrobená krajina čosi stoja.
Jedným slovom potrebujeme si urobiť poriadok na našom vidieckom, teda aj poľnohospodárskom dvore. Konečne vyladiť agrárnu politiku tak, aby vystihovala potreby súčasníkov, aby umožnila rozvíjať sa všetkým poctivo gazdujúcim poľnohospodárom, bez ohľadu na to, či sú malí, strední, alebo veľkí. Prospech musí byť obapolný, ale aj prospech čosi stojí.
Musíme sa postarať sami o seba, lebo čelíme klimatickej zmene. Toto leto nám poskytuje viac než dosť dôkazov o nej. Ak chceme mať istotu, že nebudeme závislí na dovozoch potravín, potom musíme urobiť niečo pre oživenie potravinovej suverenity.