Na strane občanov SR – slovenskej aj maďarskej národnosti – prevažovala túžba po tom, aby sa naše vnútorné slovensko-maďarské, ale aj medzištátne vzťahy nevrátili tam, kde boli v 90. rokoch. Preto je dobre pripomenúť si niektoré veci.
Vyžadovanie zdvorilosti nie je hungarofóbia
Po prvé, žiadosť I. Korčoka, aby druhý najvyšší predstaviteľ maďarského štátu nabudúce štandardným spôsobom ohlásil čas, miesto a účel návštevy SR a stretol sa so svojím slovenským partnerom, je úplne namieste. Je to súčasť diplomatickej zdvorilosti v EÚ. Ak niekto hovorí o potrebe priateľských vzťahov so SR aj v budúcnosti, mal by jej prejavovať štandardnú úctu. Po druhé, slovenský minister zahraničných vecí si oprávnene zdvorilo vyprosil, aby ústavný činiteľ Maďarska nazýval SR na jej území Félvidék, teda ako voľakedajšiu provinciu už zaniknutého Uhorského kráľovstva.
Nepamätám si, že by takto niekto z najvyšších ústavných činiteľov SR navštívil Maďarsko a školil maďarských politikov, že už dávno sa mali ospravedlniť Slovákom napríklad za násilnosti po Viedenskej arbitráži.
Veď toto označenie je spolu s ukazovaním mapy Veľkého Uhorska pri všemožných príležitostiach vyjadrovaním nesúhlasu s mierovými zmluvami po prvej a druhej svetovej vojne. Vyžadovanie elementárneho rešpektu k SR určite nie je hungarofóbiou.
Nepamätám si, že by takto niekto z najvyšších ústavných činiteľov SR navštívil Maďarsko a školil maďarských politikov, že už dávno sa mali ospravedlniť Slovákom napríklad za násilnosti po Viedenskej arbitráži. Pamätám si však august 2009, keď sa neštandardným spôsobom vybral navštíviť Slovensko prezident László Sólyom a zbytočne poškodil naše vzťahy. To bolo rečí, ako sme nerešpektovali európske normy a hodnoty. Maďarsko dokonca žalovalo SR. Európska komisia a po nej aj Európsky súd napokon maďarskú sťažnosť zamietli vo všetkých bodoch.
Naše vzťahy netreba stavať na nové základy, máme zmluvu
L. Kӧvér sa dovolával toho, „aby sme otvorené rany 20. storočia našich spoločných dejín v 21. storočí zhojili“. Ale SR a Maďarsko predsa už 19. marca 1995 podpísali a následne ratifikovali medzištátnu zmluvu o priateľstve a dobrých susedských vzťahoch. Tým podľa dlhodobého názoru slovenskej diplomacie stratili zmysel dovtedajšie reči o historickom zmierovaní a vyrovnávaní medzi Maďarskom a Slovenskom, medzi slovenským a maďarským národom. Tá zmluva bola aktom onoho historického zmierenia, podobne ako to bolo v prípade československo-nemeckej zmluvy a neskôr česko-nemeckej.
Prvýkrát v histórii v nej maďarská vláda a maďarský parlament akceptovali hranice stanovené Trianonskou zmluvou a potvrdené Parížskou mierovou dohodou z r. 1947. V jej treťom článku sa uvádza: „Zmluvné strany v súlade s princípmi a normami medzinárodného práva potvrdzujú, že rešpektujú neporušiteľnosť spoločných hraníc a vzájomnú územnú integritu.
Potvrdzujú, že nemajú a ani v budúcnosti nevznesú voči sebe územné požiadavky.“ Odvtedy každé lamentovanie nad tým, ako boli pred 101 rokmi vytýčené hranice, možno vnímať aj ako prejav nespokojnosti s touto zmluvou. V zmluve je však aj článok, v ktorom zmluvné strany potvrdili totožné záujmy v súvislosti s integráciou do EÚ a NATO a vo vzťahu k Rade Európy a OBSE a vyjadrili svoje odhodlanie poskytovať si v tomto smere podporu. Je to definovanie dlhodobej zhody v kľúčových záujmoch našich dvoch štátov a základu pre ich spoluprácu v EÚ a vo V4. Táto spolupráca mala stabilizujúci účinok pre naše bilaterálne vzťahy, pre stredoeurópsky región i pre Európu. Touto optikou treba hľadieť aj na budúcnosť našich vzťahov a na spoluprácu v EÚ.
Traumy nemožno posudzovať mimo historického kontextu
Zmluva, prirodzene, neodstránila všetky historicky podmienené traumy a pocity krivdy a nespravodlivosti na jednej či druhej strane. Jej zmyslom bolo normatívne ich usporiadať v rámci medzinárodného práva. Traumy a z nich vyplývajúce stereotypy a predsudky utvárané desaťročia nejde odstrániť zo dňa na deň jedným dokumentom, ale normatívne usporiadanie vzťahov na základe vzájomnej dobrej vôle a kompromisu umožňuje korigovať správanie vlád, parlamentov i regionálnych samospráv.
Dôležité je jednak odolať pokušeniu premieňať partnera na „svoj obraz“ a jednak každú traumatizujúcu udalosť vnímať v dobovom kontexte. Opätovné vyťahovanie karty tzv. Benešových dekrétov, ktoré už na začiatku tohto storočia paralyzovalo spoluprácu V4, sa týka aj štátu, ktorý je nám najbližší – Českej republiky. A evokuje našu spoločnú traumu z rozbitia demokratickej ČSR a rozparcelovania jej územia mníchovským diktátom a Viedenskou arbitrážou za spolupráce dvoch revizionistických štátov – Nemecka a Maďarska. Pripomína aj asistovanie československého občana J. Esterházyho talianskemu ministrovi zahraničných vecí G. Cianovi pri príprave anexie časti slovenského územia. Pripomína však najmä základný fakt, že práve revizionizmus zapálil vojnový požiar.
Ak páni L. Kӧvér a G. Gyimesi pateticky hovoria o zločine a hriechu voči slovenským Maďarom v rokoch 1945 – 1947 a nespomínajú tieto zločiny a hriechy vrátane masového vyháňania kolonistov, slovenskej a českej inteligencie atď. po zabratí slovenských území Maďarskom, je to účelové prepisovanie histórie a politické pokrytectvo.