Svojou vytrvalosťou bojuje aj o svoju vlastnú dôstojnosť voči svetu, ktorý jeho jednoduchosť vieru v zázrak zosmiešňuje. „Najhoršia vec na pragmatikoch je tá, že neveria v realitu,“ obhajuje ho niekto.
Pápež František onedlho navštívi Slovensko a absolvuje oficiálne „výkladné skrine“ Bratislavy, Prešova, Košíc a Šaštína. Ale hoci literárny Margarito sa k pápežovi nedostal, tentoraz za ním pápež príde – a to osobne na rómske sídlisko Luník IX. Tam sa už začal zhon. Ako (zbytočne) pripomenul starosta Marcel Šaňa, na túto udalosť vôbec nie sú pripravení a za základ sa považuje aspoň sfunkčniť jedinú prístupovú cestu na sídlisko, kam sa sotva ráčil unúvať nejaký politik. Spred bytoviek zázračne miznú haldy smetia a obyvatelia sa osobne podieľajú na úpravách svojho bydliska. Internetom kolujú dojímavé fotografie múrov so spontánnymi nápismi vítajúcimi pápeža v gramaticky osviežujúcich formách.
Nejeden „slušný“ občan už stihol alternovať okrídlené „čo si o nás pomyslia susedia“ na „čo si o nás pomyslia vo svete“, ak Františkovo oko spočinie na ľudskej beznádeji v zničených bytovkách. Akoby bol pápež neživá svätá figúrka, ktorú pri procesiách prenášajú po ligotavých pútnych miestach v opare myrhy.
Na taký obraz pápeža sú možno mnohí zvyknutí. Ale pri Františkovi je zrejmé, že na Luníku neočakáva pobyt v Castel Gandolfo, a možno i to je mnohým tŕňom v oku. Pomyslí si len to, čo dávno vie, a čo naopak dávno nevie nik, kto to vedieť mal – od konzervatívnych katolíckych politikov cez sociálne sa tváriace strany až po liberálov: že veriť v zmenu reality neznamená hádzať tej realite omrvinky zo stola, ale sa s ňou posadiť za jeden stôl.