Výsledkom kodanskej konferencie bolo, že sa prezident Barack Obama a ďalší svetoví vodcovia priemyselných veľmocí rozhodli „zložitý úkon“ klimatickej dohody „nechať budúcnosti“. Napokon, ani zmluvu vyplývajúcu z Kjóta Kongres USA neratifikoval a v roku 2001 ju Bushova administratíva vyložene zamietla.
Len niekoľko mesiacov po kodanskom neúspechu sa v bolívijskom meste Cochabamba odohrala nevídaná konferencia. Zorganizoval ju prvý domorodý prezident v Amerikách Evo Morales a dostala názov Svetová konferencia národov o klimatických zmenách a právach Matky Zeme. Išlo vlastne o alternatívny summit obyvateľov tretieho sveta, ktorého zmyslom bolo jasne povedať, že ekologické problémy spôsobované globálnym euroamerickým kapitalizmom a filozofiou neobmedzeného rastu priamo súvisia s nárastom svetovej chudoby, neraz následne aj s vojnami, hladom a utečenectvom.
Ekologické problémy spôsobované filozofiou neobmedzeného rastu priamo súvisia s nárastom chudoby, s vojnami, hladom a utečenectvom.
Svet vtedy obletela pôsobivá fotografia príslušníka domorodého amazonského kmeňa, ako so zdvihnutým prstom dohovára zástupcovi ropnej spoločnosti s kufríkom a v obleku, s blazeovaným úsmevom na tvári. Svetové trhy a konzumný svet sa bavili: ako chce nejaký pomaľovaný Indián z akejsi „diery v Andách“ dohovárať expertom na zväčšovanie koláča?! Koho tí ľudia zaujímajú? A prečo nie sú šťastní, keď im neviditeľná ruka progresu a trhu príde do pralesa spraviť vrt, sprivatizovať vodu, vyhnať ich z pôdy, aby na nej pestovala geneticky upravované monokultúry sóje alebo holandské tulipány; vykoreniť ich z domáceho prostredia, ktoré poznajú a starajú sa oň po stáročia; a v mene neobmedzeného rastu – ktorý sa stal základom celej priemyselnej civilizácie – ich zbaviť kultúry a nahnať do enormne sa rozrastajúcich miest, ktoré sú čoraz „nežiteľnejšie“?
To, čo chcel Obama nechať na „budúcnosť“, bolo pre väčšinu spoločností na všetkých kontinentoch prítomnosťou už pred desaťročiami. Ani Slovensko nebolo ekonomickej transformácie na úkor trvalej udržateľnosti a rovnováhy ušetrené. Lenže hmatateľným sa stáva jasná súvislosť medzi ekológiou a sociálno-kultúrnou rovnováhou až teraz, keď sa požiare, tornáda, záplavy a realita utečenectva začínajú týkať aj nás. Aktuálna šiesta správa Medzinárodného panelu pre zmenu klímy (IPCC), jednoznačne konštatujúca, že vplyv ľudskej činnosti na zrýchľujúce sa klimatické zmeny je nevyvrátiteľná skutočnosť, však neprináša nič nové: O tom, že priemyselná civilizácia založená na ekonomickom raste, rozvrate lokálnych ekonomík a voľnom pohybe pracovnej sily speje k zániku, vyšla štúdia Medze rastu (The limits to growth) už v roku 1972, a dôkazy o zvyšujúcej sa hladine oceánov a topení permafrostu v dôsledku industrializácie poznala severoamerická aj sovietska veda už takmer pred storočím.
Napriek tomu sa stále tvárime, že stačí urobiť zopár kozmetických zmien a obhájime svet, v ktorom rast nemá žiadne medze a sociálne tragédie globalizovaného sveta nijako nesúvisia s ekologickou katastrofou spôsobenou spoločnosťou poháňanou vyčerpávaním neobnoviteľných zdrojov.