Novinárka z jednej zahraničnej redakcie sa pýta: „Tiež ste prekvapení, koľko odborníkov na dianie v Afganistane máme? Rovnako ako predtým na Rusko, Bielorusko, mutácie koronavírusu, futbal, cuketové recepty, dane, módu alebo výchovu detí? Navyše s patentom na humor?“ Novinárka nechápe, prečo Afganistan rieši každý, kto má twitterový účet, a upozorňuje, že každý názor nemusí byť verejný.
S verejným priestorom sa skutočne čosi stalo. Nikdy nebol taký otvorený. Slovo sa neprideľuje, kto má čo povedať, si ho berie. Verejný priestor je tak slobodnejší, ale aj povrchnejší. Pohyb v ňom je náročný. Sme konfrontovaní s názormi a reakciami vyhranenými, subjektívnymi, emotívnymi a ich informačná hodnota býva všelijaká. Lenže tomu, čo expertom prekáža na verejnom priestore, otvorenom pre hocikoho, sa hovorí demokracia.
Demokracia nie je hendikep. Kým bol verejný priestor rezervovaný expertom a novinárčina bola licencovanou živnosťou, do súkromných debát z neho bolo vytesnené veľa z toho, čo podstatne formuje naše životy. Experti boli elitou bez spätnej väzby, svoje názory neniesli ako kožu na trh, neboli konfrontovaní s iným videním sveta. Neboli to nositelia pochodne, čo zvestujú pravdu a ukazujú sever. Produktom „neverejného“ verejného priestoru býva v lepšom prípade osveta, v horšom propaganda. Bez konkurencie niet vizionárov, sú len experti bez vízie.
Ak v prípade zložitých problémov, diskutovaných laickou verejnosťou, zmienime znechutenie expertov, nie je to úplne presné. Pravidelne sa stáva, že znechutení sú tí, ktorí sa za expertov iba pasujú. Privilégií vo verejnom priestore sa takí pseudoexperti dožadujú preto, aby nám podrobne vysvetlili, prečo sa v odhade situácie mýlili, prečo nemohli predvídať, čo sa stalo, a hlavne, aby nám vysvetlili, ako je to, čo nevedia vysvetliť, nesmierne zložité.
Slová skutočných expertov vo verejnom priestore skutočne často zanikajú. Nebýva to však vinou rôznych blogerov a zapálených diskutérov. Expertné názory bývajú už kvôli svojej vecnosti politicky nekorektné, nevhodné. Médiá hlavného prúdu sa im inštinktívne bránia, keďže narúšajú mediálny konsenzus.
Vezmime príklad experta, arabistu, ktorý pri téme afganských tlmočníkov hereticky konštatuje, že to sú ľudia, ktorých si Západ platil za to, aby nám zištne tvrdili, čo sme chceli počuť, a čuduje sa hystérii okolo ich záchrany. Ako expert nechápe, prečo sme si za 20 rokov nevychovali jediného vlastného tlmočníka, ktorý by hovoril pravdu! Názory skutočných odborníkov sa vo verejnom priestore objavujú vzácne. Reakciou na ne býva ticho znechutených expertov.