Západné krajiny nemohli v Afganistane zostať naveky a vojensky ho kontrolovať, pretože by sa na ne miestni pozerali ako na okupantov. Rozhodli sa preto stiahnuť, čím uvoľnili cestu Talibanu. Nič by sa nevyriešilo, ani keby to urobili na jeseň, návrat mudžahídov k moci by sa tak oddialil len o pár mesiacov.
Dôležité je niečo úplne iné. Opäť sa potvrdilo, že zmeniť režim je ľahké, no oveľa ťažšie je vybudovať funkčné inštitúcie, voči ktorým by boli ľudia lojálni. Pod Hindukúšom sa to Američanom a Európanom ani za 20 rokov nepodarilo. Lenže v krajine, ktorá je rozdelená klanovo, kmeňovo a etnicky, to bola priam sizyfovská úloha. Ak u ľudí prevládajú tradičné kmeňové väzby nad príslušnosťou k štátu, tak sa v ňom len veľmi ťažko presadzujú základné demokratické princípy.
Je evidentné, že predpoklady pre vznik demokracie nie sú všade rovnaké. To, čo sa podarilo Spojeným štátom v západnej Európe po 2. svetovej vojne, sa spätne ukazuje skôr ako výnimka. Vzhľadom na kultúrnu a náboženskú podobnosť to bolo oveľa ľahšie než vo veľmi rôznorodej krajine bez demokratických tradícií. Ak ľudia hlasujú podľa etnickej či konfesionálnej príslušnosti, univerzálne hodnoty – sloboda, demokracia, vymožiteľnosť práva sú pre nich len prázdnymi pojmami.
Opäť sa potvrdilo, že zmeniť režim je ľahké, no oveľa ťažšie je vybudovať funkčné inštitúcie, voči ktorým by boli ľudia lojálni. Pod Hindukúšom sa to Američanom a Európanom ani za 20 rokov nepodarilo.
Američania by možno uspeli, ak by sa pokúsili vytvoriť politický systém, ktorý by akceptoval etnické a spoločenské špecifiká Afganistanu. To sa však nestalo. Zmeniť túto krajinu sa pokúšali podľa vlastnej mustry a zlyhali.
Ani zďaleka však nejde o prvé zlyhanie Západu. Afganistanu predchádzala Kuba, Vietnam či Irán: Rozdiel je v tom, že teraz to má ďalekosiahly dosah na svetové dianie. Američania odchádzajú s vedomím, že to oni stvorili monštrum, ktoré sa im totálne vymklo z rúk. Pod pláštikom „boja proti terorizmu“ rozbili Irak, Líbyu i Afganistan a zanechali za sebou spúšť.
Treba povedať, že byť superveľmocou nie je závideniahodná pozícia. Keď Amerika intervenuje, tak je vnímaná ako neokoloniálny agresor. Keď sa uzavrie do izolacionistickej ulity, tak je kritizovaná za nečinnosť. Teraz hrozí, že sa Washington rozhodne pre pasivitu, čo bude mať neblahé následky aj pre nás.
Čo teda robiť? Na severe Afganistanu sa už formuje opozícia proti Talibanu – na jej čele stojí Ahmad Masúd, syn slávneho „Leva z Pandžšíru“ – Ahmada Šáha Masúda, ktorý bojoval proti Sovietom aj proti talibancom. V záujme celého sveta je podpora týchto jednotiek, ktoré sa neboja postaviť islamistom.
Druhou vecou, čo môžeme urobiť, je prijať ľudí, ktorí sa teraz snažia utiecť z Afganistanu. Väčšina z nich predstavuje elitu, ktorá spolupracovala so západnými krajinami, takže ich prispôsobenie sa našim pomerom by nemalo predstavovať vážnejší problém.