Problematickosť súčasnej úpravy nie je v kompetencii GP ako takej, ale v jej všeobecnosti. Paragraf 363 ods. 1 hovorí o tom, že „generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon". Ide teda o legitímny mimoriadny opravný prostriedok GP na opravu chýb orgánov činných v trestnom konaní (OČTK).
Z nástroja ochrany zákonnosti sa však stal aj účinný prostriedok zametania káuz pod koberec. Trestný poriadok totiž nekonkretizuje, ktoré uznesenia možno takto rušiť. Ich vymedzenie si GP upravuje vlastným interným príkazom. Do roku 2012 išlo o uznesenia, ktoré sa týkali napríklad podmienečného zastavenia trestného stíhania, uloženia poriadkovej pokuty či zaistenia nároku poškodeného. Až v roku 2012 nastala zmena a GP si prisvojil aj možnosť zrušiť právoplatné uznesenia o obvinení.
Prečo práve vtedy? Zrejme išlo o reakciu Generálnej prokuratúry na zmenu zákona z čias Radičovej vlády. Vtedy sa z dobrých dôvodov zaviedol zákaz tzv. negatívnych pokynov. Nadriadený prokurátor po novele už nemohol vydať podriadenému pokyn, aby prípad nestíhal, nevzniesol obvinenie či nepodal obžalobu.
Rozšírením okruhu uznesení v internom predpise sa však zákaz negatívneho pokynu vedel obísť. Na tento problém upozorňuje odborná verejnosť už roky. Snaha o zmenu zákona tak nie je len výsledkom aktuálnej nespokojnosti s rozhodnutím GP, ale vyústením dlhodobej diskusie.
Spornosť tejto kompetencie však nespočíva len v takmer bezbrehej možnosti mariť stíhanie citlivých káuz. Zastavenie trestného stíhania vo veci, ktorá napríklad smerovala už pred súd, má neblahé reputačné dôsledky aj pre obvineného. Ten totiž nedostane možnosť očistiť svoje meno pred nezávislým súdom. Biľag zločinca tak ľahko nezmizne, aj ak by bol v skutočnosti nevinný a celý proces bol na neho len ušitý. Rozhodnutie o vine či nevine je úlohou súdov a zamedzenie výkonu tejto úlohy na poslednú chvíľu by nemalo byť v rukách jedného človeka na správnom mieste.
Otázkou nie je, či meniť paragraf 363. Ale ako, aby napĺňal svoj pôvodný účel.
Otázkou teda nie je, či meniť paragraf 363. Ale ako, aby napĺňal svoj pôvodný účel. Jeho úplné zrušenie by však nebolo dobrým nápadom, keďže svoj zmysel v trestnom práve má. Zákonodarca by mal skôr načrtnúť jasnejšie mantinely jeho použitia. Medzinárodné inštitúcie (Rada Európy a Benátska komisia) v súvislosti s takouto právomocou GP v minulosti napríklad uviedli, že by nemala byť definitívna, ale stále preskúmateľná nezávislým súdom. Takáto zmena by spravodlivosti určite neuškodila. Podobne ako presnejšie zákonné vymedzenie uznesení OČTK, ktoré môže GP rušiť.
Rozhodnutie zriadiť pracovnú skupinu na načrtnutie zmeny zákona je správnym krokom vpred. O niečo menej pochopiteľné sú však vyhlásenia niektorých členov koalície, že novela by mala obísť riadny legislatívny proces cez poslanecký návrh. Také zásadné a politicky citlivé veci by sa mali prijímať až po dôslednom prehodnotení a za účasti viacerých subjektov. Akékoľvek prípadné nedostatky by totiž boli len vodou na mlyn pre tých, ktorým súčasný status quo vyhovuje. A tých veru nie je málo.