Lenže žiadny zázračný deus ex machina neexistuje. Tam, kde sa 30 rokov zabúdalo na rolu agropotravinárstva v ekonomike, tam, kde ako v našej krajine sa rozpadli celé agroodvetvia, nepomôže nijaká komisia, ale iba cieľavedomá obnova aspoň najdôležitejších výrob. Slovensko hriešne vydalo pozície a nechalo sa učičíkať importmi potravinových prebytkov.
Tak sa postupne rozpadla celá vertikála bravčového mäsa, teraz sa zosýpa produkcia hydiny. Už dávno nie sme sebestační v zemiakoch, ktoré boli druhým chlebom, paprika je z Maďarska či z Moravy, jablká z Poľska, Talianska. Naši ľudia idú radšej pracovať ako sezónni robotníci do bohatších krajín, lebo doma ich nevieme zaplatiť. Štát na jednej strane vyhadzuje peniaze von oknom na lotérie, ale nevie nájsť peniaze na podporu domácej produkcie ani daňami a odvodmi zvýhodniť prácu v poľnohospodárstve a potravinárstve.
Štát na jednej strane vyhadzuje peniaze von oknom na lotérie, ale nevie nájsť peniaze na podporu domácej produkcie ani daňami a odvodmi zvýhodniť prácu v poľnohospodárstve a potravinárstve.
Sme aktérmi tragikomédie, je z nej do smiechu a ešte viac do plaču, pretože ide o budúcnosť krajiny. Za posledných tridsať rokov politika a médiá dokonale spochybnili politiku sebestačnosti. Stala sa symbolom starého režimu, hoci o potravinovú sebestačnosť išlo rovnako obom súperiacom blokom. Staré rímske pravidlo totiž platilo a platí: Ľud musí byť sýty.
Všetko má, samozrejme, svoju cenu. Stále akosi nechceme uveriť, že v čase veľkej klimatickej zmeny sa môže absolútne vyhrotiť dostupnosť potravín. Pandémia ukázala, aká bezmocnosť sa vlani zmocnila ľudí a ako panicky nakupovali. Jedlo sa odrazu dostalo na prvé miesto, pretože bez neho sa nedá prežiť. Nemožno sa spoliehať na pomoc krajín, ktoré majú prebytky.
Málokde vo svete sa nájde krajina s vládami, ktoré by nechali padnúť odvetvie, do ktorého predtým boli zainvestované stovky miliárd korún.
V istom okamihu môže byť všetko inak. Pozrime sa, kam vyhnala cenu potravín pandémia koronavírusu a celosvetovo nižšia produkcia pšenice a kukurice. Slovensko musí začať investovať do obnovy aspoň kľúčových potravinových vertikál.
Málokde vo svete sa nájde krajina s vládami, ktoré by nechali padnúť odvetvie, do ktorého predtým boli zainvestované stovky miliárd korún. Ak aj zavládne zhoda na obnove, začneme takmer odznova. Za zneužívanie eurofondov je už teraz Slovensko trestané krátením európskych dotácií a minimálne do 15. októbra nie je jasné, či bude akreditovaná Pôdohospodárska platobná agentúra, cez ktorú preteká ročne okolo pol miliardy eur.
Potrebujeme poriadok a víziu, čo vlastne chceme robiť. Už tridsať rokov sa vrháme od jednej krajnosti k druhej, hľadáme model, ktorý by nás mal spasiť, pričom ten, čo fungoval, bol zadupaný do zeme. Prestíž práce v poľnohospodárstve a potravinárstve upadla tak hlboko ako nikdy predtým. Stratila sa generačná kontinuita.
Stojíme pred otázkou, ako vlastne pritiahnuť ľudí naspäť k pôde, pričom realitou sú veľké podniky. Chystá sa niekto zrušiť vlastníctvo k nadobudnutým podnikom? Aká je ich budúcnosť? Odkiaľ zoberú mladí hospodári pôdu, to je len časť problému. Druhou je nadobudnutie nevyhnutných skúseností. Nadchnutie životom v lone čistej prírody nestačí, táto krajina potrebuje reálnu produkciu mlieka, mäsa, ovocia a zeleniny.
Potravinová otázka je otázkou politickou a sociálnou. Je aj o hľadaní spôsobov, ako by tí, čo na podnikaní v poľnohospodárstve zarobili, mali mladých pripútať k vidieku aj výstavbou bytov. Družstvá to kedysi vedeli.