Na jednej strane nás zavaľujú správy o tom, aký cenový rekord prekonávajú jednotlivé komodity na trhoch, na druhej strane sa k tomu každodenne pridávajú nové vyhlásenia opozičných politikov, akými všemožnými spôsobmi by zdražovaniu zabránili, keby boli pri moci, do čoho sa miešajú odpovede koalície, ktorá tvrdí, že má možnosti obmedzené.
Popritom sa hlasno ozývajú aj priemyselné podniky, ktoré majú tú výhodu, že ťahajú národné hospodárstvo, preto keď kričia, dobre ich počuť. A žiadajú štát o pomoc, opatrenia, zásahy.
Bežný jednotlivec – odberateľ či domácnosť – je z toho všetkého akurát tak pod tlakom obrovského množstva čísel a katastrofických hrozieb. Nastáva zmätok, pretože nie je jasné, ako veľmi je situácia naozaj vážna, kto je zodpovedný za jej vyriešenie a nikto poriadne nevie ani spočítať, koľko presne nás tie energie budú vôbec stáť. Posledné slovo má totiž regulačný úrad. Ten pragmaticky a vytrvalo odpovedá, že do momentu, keď bude rozhodovanie o cenách definitívne ukončené, nepovie nič.
Sme tak odkázaní na indície a čiastkové nápovede. Čo je jasné? Ak nás nepotešili faktúry tento rok, poplatky za ten budúci nás nepotešia určite. Vládni predstavitelia sa snažia zdražovanie diplomaticky zaobaliť do argumentu, že cena sa „len“ vráti na úroveň z minulého roka, keďže tento rok boli ceny nižšie.
Problém je, že rok 2022 bude pre nás veľmi pravdepodobne úplne iný, ako bol rok 2020, keď planétu zasiahla pandémia, ktorá následne ochromila výrobu, spomalila spotrebu a priniesla neplánované šetrenie. Teraz totiž straty dobiehame, vyrábame viac, spotrebúvame viac a robíme všetko pre to, aby sa minulý rok už nikdy nezopakoval. Lenže prírodné zdroje, ktoré nám elektrinu, plyn či teplo prinášajú, sú obmedzené, a tak ich získa len ten, kto viac zaplatí.
Môžeme však dúfať v to, že ak sa tento trend udrží, možno sa aspoň časti bežných jednotlivcov odberateľov ujde aj z ovocia ekonomického rastu v podobe vyšších zárobkov. Vďaka nim by aspoň relatívne zdražovanie energií nebolo cítiť až tak výrazne.