Pritom vysoké školy sa reformujú s malými prestávkami už tridsať rokov a stále to nestačí, kvalita naďalej pokrivkáva. Namiesto zlepšovania sa školy často boria s ustavičnými, veľakrát zbytočnými zmenami. A keď si na ne konečne zvyknú, už sa ohlasuje nová reforma.
Minister Gröhling prišiel s prvou reformou už začiatkom roka. Narazil na tvrdý odpor akademickej obce, preto ju radšej stiahol. Dal sa do vyjednávania s vedeniami vysokých škôl, dohodli sa kompromisy a na jeseň, akoby sa nič nestalo, predkladá reformu takmer v pôvodnom znení. Dôvod? Bez schválenia do konca roka nebudú peniaze z plánu obnovy (rovnako ako v súdnictve a zdravotníctve). Prečo vlastne robíme reformy?
Rektorom a dekanom prekáža snaha o ovládnutie vysokých škôl ministerstvom. Tvrdo kovaný liberál Gröhling nemá žiadne zábrany zaviesť v akademickej obci viac štátu, centralizovať, obmedziť slobody, oklieštiť samosprávu a rôzne výsady fakúlt. Čo vy na to, pán Sulík, zvestovateľ liberalizmu?
Liberál Gröhling nemá žiadne zábrany zaviesť v akademickej obci viac štátu, centralizovať, obmedziť slobody, oklieštiť samosprávu a rôzne výsady fakúlt.
Skvalitnenie vysokých škôl má zabezpečiť aj prilákanie kvalitných domácich a zahraničných vedcov, ktorým chýbajú akademické tituly profesor a docent. Čo chce minister reformovať, nevedno, keď táto možnosť tu už vyše desať rokov existuje.
Už prvý ponovembrový minister školstva, vedec Ladislav Kováč navrhol vytvorenie zopár špičkových centier, do ktorých by sme pozývali výborných vedcov zo zahraničia. Narazil na nepochopenie. Ako sme sa aj počas pandémie dozvedeli, máme veľa výborných vedcov so svetovým renomé, mnohých v zahraničí. Tu netreba reformu, ale vôľu uvoľniť vedcom peniaze zo štátnej kasy.
Je pravda, že naše univerzity zaostávajú vo svetových rebríčkoch. Otázka je, či zlepšenie dosiahneme navrhovanými zmenami akreditácie, zavedením výkonnostných zmlúv či meraním vedeckého výkonu. Či výsledkom nebude pre vedcov opäť iba väčšia byrokracia. Veď už dnes mnohí píšu vedecké texty len pre body, na úkor poriadnej vedeckej a pedagogickej práce. Najmä v spoločenských a humanitných vedách by sme sa mali zamyslieť ako ďalej, čo je náš cieľ, nielen slepo kopírovať kritériá.
Skutočne máme také slabé školy? Ako sa potom môžu ich absolventi uchytiť vo svete? Áno, veľa stredoškolákov radšej odchádza na zahraničné vysoké školy, najmä do Česka. Bolo by to možné, keby naše základné a stredné školstvo bolo také zlé, ako sa hovorí? Za odmenu učiteľov čaká ďalšia reforma – v obsahu vzdelávania. Platy im však na budúci rok napriek inflácii neporastú, od ministra dostanú aspoň vianočnú almužnu 100 eur.
Potrebujeme vlastne nejakú reformu? Nestačili by na vychytanie chýb a nedostatkov v praxi malé zmeny, „zlepšováky“, vôľa konečne pridať zo štátnej kasy? Či to by sa politicky nepredalo, minister by stratil auru reformátora a momentálne aj balík peňazí z plánu obnovy?