Robert Fico sa v poslednom čase spolu s kotlebovcami rád a často oháňa slobodou slova. Obviňuje štátne inštitúcie, že občanom bránia slobodne sa vyjadriť, maria protesty, obmedzujú základné ľudské práva či bránia pravdivo informovať ľudí o vakcínach.
Na nahrávkach môžeme vidieť, ako si Fico v skutočnosti váži vymoženosť slobody slova. Že to nie je žiadna hodnota, iba politický nástroj, ktorý cynicky využíva. Keď jeden z účastníkov upozorní, že právoplatne odsúdenému podvodníkovi vo väzení prekáža, ako si púšťa ústa na špacír podpredseda sociálnodemokratického Smeru Erik Kaliňák, Fico bez váhania sľúbi, že mu obratom dohovorí, čo si môže a nemôže dovoliť hovoriť. Akoby ani nešlo o členmi demokraticky zvoleného podpredsedu, ale o nejakého poslušného „asistenta“.
Fico je dokonca ochotný obmedziť aj svoje slobodné vyjadrovanie, keď sa dozvie, že prekáža odsúdenému bosovi podsvetia. Na verejnosti sa predvádza odvahou voči vláde, prezidentke, rôznym policajtom a prokurátorom, Bruselu, Sorosovi, ale keď dôjde na odsúdených podvodníkov, sklapne ako malý chlapec. Prečo? Je im niečím zaviazaný?
Ešte hnusnejšia forma pokrytectva sa vyplavila pri Milanovi Lučanskom. Smeráci bez zábran obviňujú kdekoho z jeho smrti, burcujú davy, pritom ich vplyvný člen Robert Kaliňák neváha za oponou uvažovať o (nie vlastnom) návrhu účelového zneužitia mŕtveho policajného exprezidenta. Len aby si svorka mohla kryť chrbát. Čo ostatní sociálni demokrati, prejdú to mlčaním? Ak im zostala štipka cti, tak nie.
Náhodné odhalenie pokrytectva nám otvára oči. Ako politici, zvlášť tí historicky najúspešnejší zo Smeru, niečo iné hovoria na verejnosti, niečo iné si myslia a robia v zákulisí. V akom klame a manipulácii to žijeme?