Eugen Gindl bol známy najmä ako jeden z „mužov Novembra“, jeden z koordinátorov hnutia VPN, človek, ktorý dlho pred spoločenskou transformáciou pochopil, aká veľmi kľúčová bude pri vytváraní zdravšej a spravodlivejšej spoločnosti ekológia. Environmentálna publikácia Bratislava nahlas poukazovala na zásadnú spoločenskú otázku, ktorú musí politika brať do úvahy. Nie je jeho zlyhaním, že sa tento predpoklad tragicky nenapĺňa. Eugenov odchod prakticky v predvečer výročia nežnej revolúcie a na záver svetového klimatického summitu v Glasgowe je symbolickým, nemým, no predsa kričiacim výkričníkom nad svetom, ktorý ani zoči-voči ekologickej samovražde nie je ochotný pripustiť, že sa vo svojej posadnutosti bezbrehým rastom fatálne mýli. Bolo by stačilo zobrať si k srdcu jediný Eugenov komentár na túto tému – keby, pravdaže, ekonomické a politické záujmy chceli načúvať múdrym a prezieravým ľuďom, a keby sme sa, najmä v ponovembrových časoch v bývalom socialistickom bloku, tak strašne nebáli kritiky kapitalizmu.
Eugen Gindl však bol oveľa viac ako podkutý kritik produktivistických politík. Bol to najmä vľúdny, ohromne scestovaný človek, ktorý mal úprimne rád ľudí a Slovensko. Poznal ho centimeter po centimetri ako málokto, a čím bol marazmus našej vzájomnej nevraživosti hlbší, tým tvrdohlavejšie vyzdvihoval najmä tých, ktorí sa podieľali na poetickej výnimočnosti našej kultúry. To sa odrážalo i v jeho celoživotnej literárnej a filmovej tvorbe. Ostáva po ňom prázdno – ale aj veľmi veľa krásy.