Boris Zala: Bez Dubčeka si neviem predstaviť odstavenie starej stalinistickej gardy

Alexander Dubček je nepochybne kontroverznou osobnosťou. Presne tak ako dejiny celého 20. storočia. Bol komunistom a svoju kariéru začínal v čase stalinizmu. Bol nekompromisným antifašistom. S celou rodinou: brat mu padol v Povstaní a on bol zranený, nie ľahko.

28.11.2021 06:00
Boris Zala, Alexander Dubček, kytica, privítanie Foto:
Marec 1992. Boris Zala na pôde sociálnej demokracie privítal Alexandra Dubčeka s kyticou ruží.
debata (75)

Už v čase „odmäku“ či „predjaria“, ako historici volajú obdobie po Stalinovej smrti, sa Dubček zapája do nápravy krívd a zločinov päťdesiatych rokov 20. storočia. Bez jeho humanizmu a tvrdohlavosti si neviem predstaviť odstavenie starej stalinistickej gardy v Československu.

Zdôrazňujem práve ten humanizmus: po viacerých rozhovoroch s Dubčekom som nadobudol jednoznačné presvedčenie, že práve o ten mu vždy v hĺbke išlo. Ideu komunizmu chápal práve ako dejinnú formu humanizmu. Ten bol v pozadí aj u Dubčekovej matky – sen o kresťanskom socializme. Práve cez túto človečenskosť ho vnímala v roku 1968 celá krajina, aj mňa si ňou získal. Nehovorí sa o tom, ale jeho prvým činom bol zápas za rehabilitáciu obetí stalinizmu. Potom za slobodu slova, demokraciu a rovnosť Slovákov a Čechov.

Solidaritu s rumunským ľudom, ktorý prežíval...
Z kľúčového rokovania československých a...
+16Na snímke z 24. novembra 1989 vedúca osobnosť...

Ako Martin Luther King

Ten slávny šesťdesiaty ôsmy. Iste, Dubček nie je žiaden filozofický reformátor. Ale svojím humanizmom otvára dvere veľkému reformnému procesu: presne tak ako Martin Luther King spustil mohutný proces boja za občianske práva černochov v USA.

Socializmom s ľudskou tvárou si Dubček získal sympatie celého sveta, od ľavičiarov po pravičiarov, od humanistov po katolíkov, od Varšavy, Budapešti, cez Viedeň po Madrid, od Washingtonu po Čile. Luis Ayala, čilský socialista mi rozprával, ako koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia naprieč Latinskou Amerikou viedli zápas za sociálne práva s transparentmi Alexandra Dubčeka.

Alexander Dubček Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka

A v roku „nežnej revolúcie“ je zasa na špici: zápasu proti dogmatickým komunistom a za demokraciu. Slováci a Česi v ňom vidia nového prezidenta a nádej na spravodlivý život. Tak ako v tom istom roku videli utláčaní Juhoafričania nádej v Nelsonovi Mandelovi. Ich nádej sa naplnila. Náš politický vývoj išiel inou cestou, Dubčekov sen o spravodlivej spoločnosti sa nenaplnil. A napokon tragický osud mu nedovolil za takýto svet ani zápasiť.

Aj preto som spomenul Mandelu, že spolu s Dubčekom boli prvými nositeľmi prestížnej Sacharovovej ceny Európskeho parlamentu za slobodu myslenia…

Alexander Dubček, Leonid Brežnev Čítajte viac Záhady Dubčekovho únosu

Politik s ľudskou tvárou

Dubček bol dynamický muž. A moderný politik v každom zmysle. Všimnime si takú maličkosť: do polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia boli politici mužmi v oblekoch, uzavretí v kabinetoch, prísnej tváre, ukrývajúci osobný život. Prezident USA John F. Kennedy prelamuje túto tradíciu. A Dubček má akosi prirodzene v sebe gestá otvorenosti, priateľskosti až žoviálnosti. Je politikom s ľudskou tvárou!

Úsmevy, kúpaliská, tanečné sály namiesto kabinetov. Pamätáte si na to gesto, keď na tribúne v Prahe na Letnej objímal všetkých demonštrantov alebo keď na hokeji robil mexické vlny? Ten kennedyovský štýl mal v sebe, a to ho veru nenavádzal a netrénoval žiaden agentúrny pestovateľ imidžu!

Ale Dubček bol moderný, aj čo sa týka tém. Od počiatku nepodľahol lákadlám novej ideológie „trh vyrieši všetko“. Ani klausovským ilúziám o privatizačnom všelieku.

No a napokon Európa. Dubček ani na sekundu nezapochyboval o európskej budúcnosti Slovenska. Naše národné záujmy videl v zjednotenej Európe, lebo zjednotenie je mier, nacionalizmus je vojna. Tu si rozumel so socialistickým francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom či s ľavicovým španielskym premiérom Felipem Gonzálezom.

Štyri veľké témy: sociálny štát, životné prostredie, národná vzdelanosť a zjednotená Európa zamestnávali Dubčekovu myseľ v čase vytvárania demokratického Slovenska. Tieto témy ostali výzvou pre nás všetkých podnes.

Povahou bol Dubček veselý chlapík. Spomeňte si na jeho storaké úsmevy. Srdečný, potmehúdsky, rozjarený a aj správne uštipačný… Nesedel mu žiaden štýl aparátnika, byrokrata, politického úradníka. Už to ho odlišovalo od komunistov päťdesiatych rokov minulého storočia.

Pravda brigáda 25. 11. 1989 Čítajte viac Spomienka redaktora Pravdy na November a udalosti po ňom: Ako sa Dubček stal sólokaprom

Luteránska skromnosť a jednoduchosť života

Ako šéf slovenských sociálnych demokratov som si dal predsavzatie, že Dubčeka získam. Jeho skromnosť, etika a humanizmus mi hovorili, že patrí medzi sociálnych demokratov.

Raz som ho už ako predsedu Federálneho zhromaždenia navštívil v Prahe. Bolo to cez obed. „Nie ste hladný, doktore?“ spýtal sa ma. Nuž, veru som, mysliac si, že ma vezme na obed do parlamentnej reštaurácie. Nie, otvoril chladničku, vybral rybie filé a majonézový šalát v alobale, rozbalil, rozdelil na polovicu a ponúkol ma. Luteránska skromnosť a jednoduchosť života. Viete si predstaviť, že tento človek privatizuje, kšeftuje, obohacuje sa?

Po novembri 1989 sa mi nechcelo viesť nezáväzné debaty na pôde hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Vedel som, že režim sa dá zmeniť len v parlamente. Oslovil ma vtedajší nový predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster, aby som mu robil poradcu. Zobral som to. A myslel som aj na Dubčeka. Zriadili sme mu v parlamente pracovňu.

Povahou bol Dubček veselý chlapík. Srdečný, potmehúdsky, rozjarený a aj správne uštipačný.

Keď prišiel, často sme debatovali o sociálnej demokracii. Páčila sa mu politika Willyho Brandta, ale aj Olofa Palmeho či Bruna Kreiského. Spriatelil sa s predsedom rakúskeho parlamentu sociálnym demokratom Heinzom Fischerom. Napísal som Dubčekovi aj niekoľko listov s ponukou na vstup do sociálnej demokracie, ktorú som vtedy viedol. Od normalizačných komunistov mal jednoznačný odstup a od mečiarovcov ho odrádzal rodiaci sa nacionalizmus. Veril, že VPN by sa mohlo držať v strede. Vždy mi vravel, ak sa toto hnutie pohne doprava, idem k vám do sociálnej demokracie.

Keď sa to nakoniec stalo, privítal som ho s pätnástimi ružami, vzdal som sa predsedníckej stoličky a ponúkol som ju Dubčekovi. Poďakoval mi nečakane filozoficko-dejinnou vetou: „Áno, veď tí socdemáci mali napokon pravdu. Tak som sa aj vďaka vám, doktore, vrátil tam, odkiaľ môj otec pôvodne vyšiel…“

Alexander Dubček, Uhrovec Čítajte viac Dubček mal dobrodružné detstvo

Nesedel v kúte

Ešte jednej témy by som rád dotkol: zápasu za ľudské práva v čase takzvanej normalizácie. Dubček nesedel v kúte. Kde mohol, protestoval proti ich porušovaniu v normalizačnom období. A iba drobné pripomenutie: Dubček, jediný z disidentov, bol práve 17. novembra 1989 na študentskej manifestácii v Prahe, ktorá napokon viedla k pádu totalitného režimu. (Mimochodom, Dubčeka tam vtedy aj zatkli.)

Práve za tú kontinuitu zápasu za demokratizáciu v roku 1968, za ľudské práva počas tzv. normalizácie a za demokraciu po roku 1989 som navrhol zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. Národná rada ho prijala a tak sa Dubček zaradil medzi štyri najvýznamnejšie postavy slovenských dejín. Právom. A aj medzi tými štyrmi určite nie je na poslednom mieste…

© Autorské práva vyhradené

75 debata chyba
Viac na túto tému: #Boris Zala #Alexander Dubček
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy