Po rozsudku Súdneho dvora EÚ o tom, že voči obžalovaným z únosu syna bývalého prezidenta Michala Kováča môže byť aj po dvadsiatich rokoch vydaný európsky zatykač, si už mnohí naši verejní činitelia nemôžu byť takí istí, že porušenie zákona či zneužívanie moci sa vždy nejako uhrá. Totiž domáce pochybné a účelové amnestie sú na európske právo krátke, aj po dlhých rokoch. Našťastie.
Hoci sa únos Kováča ml. začal ihneď vyšetrovať, v roku 1998 naň zastupujúci prezident, premiér Vladimír Mečiar, vydal amnestie. Trestné stíhanie sa preto v roku 2001 zastavilo. Hoci tlaky na zrušenie amnestií ústavným zákonom tu boli dlho, politická vôľa chýbala. Až zrazu, z ničoho nič v roku 2017 Smer ako vždy sa zaštiťujúci neomylným právnym názorom, obrátil o 180 stupňov a v Národnej rade za zrušenie amnestií zahlasoval.
Majú sa vlastne obžalovaní na čele s bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom čoho obávať? Zatiaľ ani nie. Vyšetrovanie sa môže síce opäť rozbehnúť, ale dokázať niečo po rokoch bude takmer nemožné. Navyše Lexov advokát naznačil, že sa obrátia na Európsky súd pre ľudské práva.
Má aj po dvadsiatich rokoch zmysel hľadať spravodlivosť? Čo to vyrieši v dnešnej dobe? Tu nejde iba o syna vtedajšieho prezidenta a útok na republiku.
Amatérsky a prehľadný únos bol vopred odsúdený na neúspech. Politicky bol kontraproduktívny, pre osnovateľov mal alarmujúce dôsledky. Vyvolal vlnu občianskeho odporu, Mečiar sa stal v zahraničí personou no grata, doma politikom bez koaličného potenciálu.
Politická cena bola zaplatená. Tento čin však negatívne poznačil viaceré životy, jeden zmaril. Pre ne, pre očistu spoločnosti, pre budúcnosť potrebujeme poznať pravdu, odsúdiť vinníkov.