K novinám sa vraciam takmer vždy dvakrát. Pred kávou a po káve. Pred kávou zväčša len listujem, čítam titulky a keď zodvihnem zrak, pozerám sa do okien. Vidím, ako sa pomaly rozvidnieva, svitá, znovu sa vraciam k rozčítaným textom, na nič nemyslím, čítam noviny a medzitým sa deň rozvinie ako mapa. Uvarím kávu a čítam noviny inak, pozornejšie. Izbu zaleje slnečný svit, občas ňou prepochoduje dáky rozospatý obyvateľ domu, zamrmle na pozdrav, ja kývnem, nezhovárame sa, presnejšie, nerušíme sa.
Keď prečítam slovenskú a českú tlač, lektúru spestrím listovaním v niektorom zo svetových médií. Dnes ráno francúzsky denník. V duchu sa usmievam ako vždy, keď som vo Francúzsku. Páči sa mi, že na titulnej strane, hneď vpravo ako jeden z kľúčových textov, je rozhovor venovaný Moliérovi, v roku 2022 si pripomenieme štyristo rokov od narodenia. Dozvedám sa, že Francúzi mienia jeho narodeniny oslavovať po celý rok. Jasné, politika, omikron, priam moliérovské škriepky na domácej scéne, zahraničná politika…
Rozosmejem sa pri reklame na turistickú obuv, ktorá okrem pohodlnosti, kvality a odolnosti zdôrazňuje eleganciu. Toto je veľmi francúzske. Spomeniem si, ako mi nevoňajú športové zvršky, akokoľvek sú pohodlné a „elegantné“. Rozumiem Lagerfeldovi, keď vravel: „Tepláky sú znakom prehry. Ak si kúpite tepláky, stratili ste kontrolu nad svojím životom.“
V duchu sa usmievam ako vždy, keď som vo Francúzsku. Páči sa mi, že na titulnej strane, hneď vpravo ako jeden z kľúčových textov, je rozhovor venovaný Moliérovi, v roku 2022 si pripomenieme štyristo rokov od narodenia.
Vrátim sa k oslávencovi Jeanovi-Baptistovi Poquelinovi Moliérovi. Tu ma však zaujme čosi iné. Pod titulkom, ktorý sa chystám otvoriť, je napísané: 8 min de lecture – osem minút čítania. To ma podrž! Otvorím text, čítam: Naozajstný humor sa vždy ponára do temnoty, 8 minút. Okamžite otváram ďalšie texty. Text o novej reedícii Arséna Lupina, 4 minúty.
Ach, tak už aj krajina, ktorá má v rodinnom striebre a rovno vo vitríne dielo Hľadanie strateného času o spomaľovaní a o tom, ako nás všetkých ovláda démon rýchlosti a možno práve preto na seba tak rýchlo zabúdame? Už aj krajina, v ktorej žije autor románu Pomalosť (La Lenteur) Milan Kundera? Kniha, ktorá dosiaľ nebola preložená, no je veľmi kritickým zamyslením nad konzumnou povrchnosťou a rýchlosťou dnešného sveta, hedonistický spôsob života porovnáva s chaotickým tempom dnešného, v ktorom už takmer nie je miesto pre človeka, čo potrebuje súkromie, chce žiť, nie len hrať rolu pred očami anonymných televíznych divákov, „followerov“ a priateľov na sociálnych sieťach? Prečo sa vytratilo potešenie z pomalosti?
Proustovo Hľadanie strateného času má vyše 3 100 strán, 7 dielov. U nás na Slovensku vyšiel iba jeden, lebo prekladatelia ani vydavatelia sa nedohodli. Má 464 strán a na stránke kníhkupectva sa dozviete, že ju prečítate za 6–7 hodín, o čom pochybujem, lebo čítať predpokladá o prečítanom aj premýšľať. Posledné vydanie Kunderovej knihy Nevedomosť by ste mali stihnúť za 2–3 hodiny.
Kníhkupectvo očividne predpokladá trénovaných čítačov. S vyznávačmi pomalosti svet ani kníhkupectvá nerátajú. Nie tepláky sú znakom prehry. Prehrávať s časom začneme vtedy, keď stratíme schopnosť spomaľovať. Do nového roka vám prajem radosť z pomalosti, a nemusieť hľadať stratený čas.